Mojim obetiam

Veru. Každé ráno, keď pootvorím oči a skrz štrbiny viečok sledujem trhliny omietky vedľa lustra s tanierovým tienidlom z alabastrového skla, stále mi niečo napadne. Pritom nezabúdam poďakovať za to, že som sa naučil lepšie rozpoznávať ľudí. Neveriť príliš tým, čo sa cítia ako obete svojho domnelého preťažkého údelu, túžiace presvedčiť druhých a hlavne seba, že sú naozaj tými, na ktorých sú príkorie a neprávosť páchané. Sú síce možno životom viac či menej fliaskaní, ale nie tak celkom bez príčiny, a pritom dokážu človeku s ľahkosťou poslať dole takým spôsobom, že sa z toho nevie prebrať niekoľko dní alebo mesiacov. A keď im daruje odvetný úder, tvária sa prekvapene, urazene, ubolene a ich nevinné oči sa pýtajú prečo. Pýtajú sa, prečo sú k nim ľudia takí a dožadujú sa svojho pokoja, veď nespravili nič nedobré.

Nie som ten, čo sa potrebuje tváriť ako niekoho obeť, nedokážem sa stotožniť s touto úlohou. Ak už byť obeťou, tak jedine seba samého. Aj keď sa niekoho obeťou na istý čas stanem - pretože bez toho to nejde, keďže čas je potrebný na to, aby si človek uvedomil, aký nový status nadobudol nie z vlastnej vôle - vstanem a obvykle vrátim, čo som dostal. Všetko by bolo o dosť iné, keby často prvý úder neprichádzal práve zo strany toho, čo si ťažká na nespravodlivý osud obete. Ak vám niekto takýto poďakuje za dobrý úmysel výsmechom, ignoráciou a ponížením, môžte sa do seba stiahnuť a ticho to pretrpieť. Ak to dokážete, ste naozaj silní. Ja taký nie som. Nemusím dlho uvažovať, ako zradu oplatím, ale kvôli svedomiu a preto, že mám v sebe akúsi prirodzenú brzdu, na ktorú podvedome zatlačím, keď chcem inému cielene blížiť, krotím svoje predstavy o spôsoboch odplaty a realizujem iba ich hravú časť.

Teda, milá obeť, čo dokážeš raniť druhého ako prvá, aj dnes mi niečo napadlo. A je iba na mne, či s tým niečo spravím, či sa dám na realizáciu zrodeného podloplánu, alebo sa zmilujem a ospravedlním ťa myšlienkou, že nie všetci majú schopnosť pozrieť sa do svojho vnútra a vydolovať z neho niečo, čo by im ukázalo, kde spravili chybu, a ak ju nájdu, hľadať príčinu svojho konania a nakoniec sa ponížiť k niečomu tak absurdému, ako je ospravedlnenie.

Takže prepáč, zatiaľ neviem, ako sa rozhodnem.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu