Dve baby s ktorými som mal oslavovať u nich to, že je piatok sa mi neozvali. Bol som bez plánov a nevedel čo robiť. Na izbu som sa nemohol pozerať. Neznášal som to tam. Každá čast nábytku ma štvala.
Zachránil ma kamarát, ktorý mi zavolal nech okamžite výjdem von. Bol som prekvapený. Često osprchovaný som sa s ním pozdravil. Oči mu svietili, bol plný energie a smutným hlasom ma informoval, že to na neho prišlo a na priváte si zaplatil dve kurvy.
"To je pech" a už sme do seba dávali prvú lajnu snehu. Nakoplo ma to. Pokecali sme. Zahulili. Pozreli Family Guy a napili sa omamného nápoja s výporarov hašu. Na rozlúšku sme ešte vdýchli do seba piko.
Bol som nabudený a to viacej ma sklamalo, že musí ísť za starou. Cítil sa znova sám. Práve keď som sa dostával s depresií a zase sa snažil chovať k ľudom milo.
Zazvonil kamarát či sa nestavím na pivko. Súhlasil som. Pridal sa ešte jeden kamarát Peter a tak sme kecali, pili pivká a bavili sa. Okolo jednej musel kamarát ísť spať a tak s druhým sme sa rozhodli skočiť na diskotéku. Začalo ma niečo ale neskutočne srať. Zas to vo mne vrelo. Na diskotéke som stretol známeho a ten mal tripy. Prečo nie.
S kamarátom Petrom sme si každý dali jendého aj keď sme dostali varovanie, že sú zabijácke. Ešte sme dali pár pív a rozlúčili sa.
Potom to začalo. Sedíme s Petrom a vedľa nás je skupinka 3 chalanov a jedna baba. Všetko okolo mna vyzerá ako jeden veľký kolotoč a ja mám sebavedomie na maxime. Baba ma zbožnuje. Hltá každé moje slovo a každým mojim slovom ma jej kamaráti viac neznášajú. Vyhrotí sa to až do tej podoby, že ma chcú zbiť a ona so mna vyšukať všetko. Peter ma naštastie vedie preč. Dostávame sa do klubu. Zoznamujem sa s každým ale strácam sa. Raz precitám na záchode nad lajnami koksu. Potom zas pred klubom ako ma napomínajú vyhazovači nech nehulím pred dverami. Bavím sa s babami čo majú viac potetovaného tela ako oblečenia. V klube ľudia menia farby a rozpoznávam kurvy, buzerantov, šamponov, dealerov, fetákov, turistov, všetkú tú háveť čo prišla do toho najhoršieho klubu.
Nedokážem premýšlať, strácam sa a objavujem na roznych miestach a začívam kuriozne situáce. Mám tušenie, že som vyprovokoval hromadnú bitku ale za nič si nemožem spomenúť ako to začalo. Začína byť toho na mna veľa.
"Počkaj, spomaľ" hovorím si ale nepomáha to. Srdce mi bije ako o závod a som sám. Neviem kde som niečo do mna hučí hnusná bezdáčka. Či nemám cígo. Alebo aspon to tak znie.
"Spomaľ, kľud!" hovorím si ale nepomáha to. Už začína svitať. Som dezorientovaný. Farby sa menia a zrazu je všetko jasné, krásne. Vietor fúka pomali, srdce mi bije pomali, pravidelne.
V živote som nezažil taký kľud. Sadám si na zem a pozerám sa. Predomnou je obrovské námestie, je svetlo a prvý krát v živote ho vidím prázdne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár