Prvý zlom nastáva pri nakupovaní zhruba v deviatom roku života. Vtedy deti nie sú tak malé, aby ste sa nebodaj cestou do obchodu stratili, ale ani tak veľké, aby si mohli dupnúť, že nikam nejdú. Sú akurát tak malé, aby im teta predavačka ukázala, kde čo hľadať a akurát tak veľké, aby nezabudli, po čo to vlastne išli. A presne túto siruáciu rodičia po celom svete s radosťou využívajú. Najradšej s argumentami typu: "Moje nohy sa už veľa nachodili..." Úbohý drobec získa pocit, že ak nepôjde do obchodu, mamičke alebo oteckovi by mohol uškodiť a tak sa poslušne s papierikom v ruke a igelitkou vo vrecku vyberie do najbližšieho obchodu.
Každý to už raz zažil. Po prvýkrát stojíte sami v obchode plnom ľudí a keď sa poriadne pozriete, naozaj nechápete, prečo sú veci v obchode v úplne inom poradí ako veci na vašom papieriku. Vaše malé ruky zvierajú nákupný košík a vy beháte len po celom obchode bez najmenšieho rozmyslu, len aby ste si do košíka dali všetko - podľa poradia na papieriku, ako sa patrí. Keď konečne naplníte košík všetkými dobrotami, po ktoré vás poslali a stojíte v rade na pokladni, dospeláci vás predbiehajú, lebo si myslia, že patríte k inému dospelákovi. Keď sa konečne dostanete na kasu, teta predavačka musí vstať, aby videla toho štopľa, čo jej tam nakupuje. Zaplatíte, a plní hrdosti, že ste úplne sami nakúpili, kráčate domov s plnou igelitkou.
Druhý zlom prichádza asi v trinástich alebo štrnástich. To už je vek, kedy sa dieťa aspoň pokúsi odmietnuť ísť na nákup. Lenže dnešní ordičia sú na túto situáciu veľmi dobre pripravení: najprv deťom vykričia, že sa o ne starali celé detstvo a oni nechcú ísť vybaviť jediný nákup. Potom dieťaťu zakážu obľúbenú činnosť, aby si zapamätalo, že rodičom sa neodporuje a nakoniec ho víťazoslávne pošlú do obchodu.
Vyspelé európske štáty kritizujú krajiny tretieho sveta za zneužívanie detskej práce. Napríklad v Ázii a Tichomorí pracuje dohromady asi 127 miliónov detí. Niekedy mám pocit, že Slovensko má k Ázii bližšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
No, ale späť. Namiesto papierika s presnými inštrukciami odovzdávajú rodičia pokyny chabým: "Dnes budú francúzske zemiaky, choď nakúpiť!" Všetka zodpovednosť za suroviny na večeru teda spočíva na dieťati. To už sa v obchodných reťazcoch ako-tak vyzná, a tak mu nerobí veľký problém zohnať veci, ktoré potrebuje. Lenže, keďže ide v hlave podľa receptu, opäť prejde celý obchod aspoň trikrát, kým má všetko. Na kase sa ešte môže stať, že dieťa dostane vynadané od tety predavačky, že platí zlou mincou alebo príliš veľkou bankovkou. Keď mu s frflaním teta predavačka vydá drobné, hodí si ich do vrecka a znechutene kráča domov s nádejou, že nič nezabudlo.
Tretím zlomom som ešte neprešla, takže nemôžem presne tvrdiť, čo obnáša. Jediné, čo môžem povedať, je, že moji rodičia už nakupovať vedia.
P.S.: Ak ste už náhodou prešli ďalším zlomom, dajte vedieť do komentu
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár