Raniya sa trasie od zimy, fúka studený vietor. Pozerajú na stavbu trojuholníkového tvaru. Nie je to veľmi lákavý pohľad.
Nurmengard.
Raniya spýtavo pozrela na Severusa. Tváril sa ustarostene. Nebo bolo zatiahnuté, vlny plieskali o okraj zeme, vytryskovali do výšky.
"Tu je to, čo má zastaviť...Voldemorta?" váhavo vysloví jeho meno.
"Áno, tu. Dúfam, že ešte nie je neskoro," vzdychne si Severus a obzerá sa okolo.
"Pomôžte mi nájsť niečo na prepravu."
Raniya na neho pozrie akoby mu preskočilo. On chce ísť na toto rozbúrené more? Veď je len otázkou času, kedy nás nejaká vlna zhltne!
Vyzerá Severusa, ktorý sa od nej vzdialil a vidí, že prichádza s nejakým starcom. Starec je veľmi starý, zhrbený a zvráskavený. Tvár mu pokrýva špinavé neoholené strnisko. Chýbajú mu dva predné zuby. Cez jedno oko sa mu tiahne hlboká jazva, druhé má sklenené, otočené doprava. Prišuchce sa k Raniyi v starom, moľami prežratom kabáte. Smrdí naftalínom.Prizrie sa jej bližšie a na tvári sa mu rozleje strašidelný bezzubý úškrn.
"Chichi, slečinku máte so sebou," zašušle starec smerom k Severusovi.
"Áno, je to moja manželka," vysvetlí, nevšímajúc si Raniyine prekvapené pohľady a objíme ju okolo pása.
"Hm," sklamane zatiahne starec."Tak to bude 2 galeóny tam a 2 naspäť, ak sa naspäť dostanete," zasmeje sa škrekľavo a odchádza po malú loďku.
Raniya pozrie na Snapa: " Prečo ste mu povedali, že sme manželia?"
"Prepáčte. No majú tu taký zvláštny a dosť nepekný zvyk. Ak je nejaká žena pekná a slobodná, chcú si ju tu nechať. Na obveseľovanie väzňov," vysvetlí znechutene. Keď však zbadá Raniyin vyplašený výraz, dodá: " No vy sa nemusíte báť, ste tu so mnou ako moja manželka a ideme v mene Dumbledora. Takže pokoj." Objíme ju silnejšie.
"Ďakujem," zašepká Raniya a pomaly nastupuje do člnu, ktorý tam medzitým starec dopravil. Čln sa im povážlivo kýve pod nohami, no obaja šťastne nastúpia.
"Držte sa!" skríkne starec a šialene sa rozosmeje. Čln sa rozbehne po vode a nasleduje divoká jazda po búrlivom mori. Raz z jednej, raz z druhej strany sa vlejú do člna vlny, plieskajú o loďku, kymácajú sa v nápore vetra.
Raniya fascinovane pozerá na starca, ktorý si aj napriek tomuto hnusnému počasiu stane na okraj loďky, zdvihne ruky k nebu, niečo si mrmle popod nos a šialene sa myká do jeho vlastného rytmu. Dievčina začína mať podozrenie, že starec vzýva všetkých bohov, aby pršalo ešte viac.
Kdesi v diaľke zazrú obrovský sivý chvost veľryby, inde sa zas vynárajú chápadlá dvojhlavej sépie.
Po hodine šialenej plavby sa dostávajú na tmavý ostrov.
"Tie dva galeóny," natrčí starec zvráskavenú ruku. "Ak chcete, môžem tu počkať, ak by ste sa chceli vrátiť, aj keď neviem, neviem," zaškrieka prievozník a odchádza, stískajúc drahocenné peniaze, ktoré Severus vydoloval z tašky.
Spolu s Raniyou sa otočia a s neskrývaným obdivom sa dívajú na tú gigantickú stavbu, aj keď je taká temná.
"Môžem sa už spýtať, čo tu budeme robiť?" opýta sa Raniya s hlavou vyvrátenou dohora, aby videla až na vrch Nurmengardu.
"Ideme za jej riaditeľom."
Raniya vypleští oči na Severusa: " Za GELLERTOM GRINDELWALDOM?!"
Severus prikývol.
"Pre Merlina," zhíkne dievčina. Pred jedným temným čarodejom utekajú, druhému idú sami a dobrovoľne do náručia. Má pocit, že ju už nič neprekvapí.
"A prečo by práve on mal Voldemortovi zabrániť v likvidovaní sveta?"
"To sa dozviete vo vnútri. Tak poďme a pamätajte, že ste moja manželka."
Vykročili k obrovitánskym dverám a zaklopali mosadzným klopadlom na železné dvere. Na klopadle bol vyrytý znak oka v trojuholníku..
Trochu odstúpili a čakali na vrátnika. O pár sekúnd sa už brána s rachotom otvorila a pred nimi sa rozprestrel dvor. Zem bola posypaná čiernym štrkom, ktorý im, keď vstúpili dnu, chrupčal pod nohami. Napravo boli dvere, pri nich na stenu pribité reťaze, ešte stále zvierajúce ohyzdnú kostru. Výraz lebky naznačoval, že osoba zomrela v smrteľných mukách.
Raniya sa zachvela ako lístok vo vetre. Celé toto miesto smrdelo smrťou. Spontánne vložila ruku do Severusovej a trochu ju upokojilo teplo jeho tela.
Naľavo boli obrovské truhlice, z ktorých vychádzal kvílivý zvuk. Niektoré nadskakovali, buchotali, akoby v nej boli uväznení ľudia, ktorí sa silou-mocou chcú dostať von. Poďme preč, prosím, zmiznime odtiaľto, kým aj s nami nespravia takéto niečo, kričí celé Raniyino telo, no prinúti sa nasledovať svojho profesora.
Uprostred dvora ich čaká postava muža. Oko má prelepené čiernou páskou, pery má zjazvené a popraskané, vlasy na vrchu hlavy má pochlpené a zavšivavené a dlhý plášť skrýva pokrivené telo. V jeho žltých očiach sa zjaví žiadostivosť, pri pohľade na splašene sa obzerajúcu Raniyu.
"Vítam vás," privíta ich chrapľavo a zložito sa im ukloní. "Čo vás k nám privádza?"
"Prichádzam, spolu so svojou manželkou, za vaším pánom, Grindelwaldom. V mene Albusa Dumbledora," oznámi Severus a aj naďalej tuho stíska Raniyinu ruku.
"Aha," krátko povie chlap. Znovu pozrie na Raniyu.
"Tak teda poďte so mnou. Pozrieme sa, či tu náš vznešený pán je," otočí sa a kráča k železným dverám s veľkými červenými očami.
"Ničoho sa nemusíte báť, určite sa vám nič nestane. Ani sa nenazdáte a sme doma," utešuje Severus svoju žiačku, keď vidí ako zhrozene sa tvári.
Vstupujú do tmavej pevnosti. Ovanie ich pach potu, krvi, zhnitého mäsa, špiny. Zo všetkých strán sa ozývajú výkriky bolesti a strachu, hnevu a zúfalstva.
"Len poďte, poďte, tadiaľto," ukáže jednooký chlap na točité schody, ktoré osvetľujú len chladné modré svetielka sviec. Obaja návštevníci ho nasledujú a snažia si nevšímať ušitrhajúce zvuky.
Na prvom poschodí prechádzajú okolo viacerých ciel, kde ležia takmer mŕtvi muži. Ležia na dlážke, ťažko dýchajú, ruky im obhrýzajú tučné hnedé potkany s červenými očkami. Raniya kŕčovito zovrie Severusovu ruku, nechty mu zabára hlboko pod kožu, no ona na to nedbá. Žalúdok má ako na vode, nohy jej vypovedajú službu.
Niekto sa štekavo zasmeje. Počuť vzdychanie.
"Len ráčte ďalej, madam," ukáže do ďalších dverí vráskavý muž.
Raniya, hneď vedľa nej Severus, prechádzajú okolo neho. V ďalšej miestnosti je to ešte horšie. Samá cela a v nej nešťastný človek.
"Hneď budete mať aj odbornú exkurziu," zasmeje sa vysoko chlap, vezme do rúk zvláštny predmet, pripomínajúci prak, len s tým rozdielom, že je železný a rozvetvený na oboch stranách.
"Ták, toto sa ešte pred niekoľkými rokmi používalo. Dočasne je to pozastavené, ale čo nie je, môže byť. Tento predmet sa nazýva "hruška úzkosti". Týmto jedným koncom sa to strčí do nejakej diery na ľudskom tele a touto druhou stranou sa stláča a roztláča vnútro diery."
Mužovi fanaticky svietia oči, na železný predmet hľadí priam s úctou a láskyplne ju hladká.
" No u niektorých prísne strážených väzňoch to ešte využívame aj teraz, ale máme určené, akú dieru použiť," šialene sa zasmeje. "A oni kričia a kričia a prosia a..."
"Myslím, že by ste nás mohli ušetriť tých prednášok, moja manželka to nemusí počúvať," upozorní Severus chlapa, keď vidí Raniyin výraz. No chlapovi je to ukradnuté a aj naďalej ich obohacuje svojimi myšlienkami. V tvári má divý výraz.
"Alebo toto, to je úplne perfektné," ukáže po pár krokoch na akýsi kutáč.
"Jój, to bolo pred pár rokmi slávne. Na túto stoličku si sadnú obžalovaní, stolička ich pripúta, trup im uzamkneme do tohto železného sudu a sem, aha," ukazuje na dieru uprostred železného plechu, " sem, do tejto diery, sme im vpustili živého potkana. A dieru sme zaplnili rozhorúčeným kutáčom a naháňali sme ho. Potkan splašene behal a behal a behal," stíchol muž, hľadí do prázdna, v mysli si oživuje tie nechutné spomienky, je to pre neho ako bozk od milej.
"Až nakoniec, aby mohol ujsť, sa prehrýzol na druhú stranu brucha cez chrbát, cez všetky črevá, žalúdok a bolelo ich to a..."
"Tak už dosť!! Nevidíte, že je mojej žene zle?!" skríkol Severus a zachytil klesajúcu Raniyu, bielu v tvári.
"Mne je tak zle, to je nechutné, hnusné, odporné," šepká Raniya zničene, "nemôžem to počúvať."
Chlap sa zatvári prekvapene: " Prekáža vám to? Mali ste povedať. Ale mne sa to celkom páči."
"Mohli by sme, prosím, pokračovať v ceste?!" preruší ho Severus, ktorému tiež nie je z tých príbehov dvakrát do spevu.
"Ale samozrejme," zašomre dotknutý chlap a vedie ich chodbou plnou hnisajúcich a trpiacich mužov, sediacich na tvrdých železných posteliach. Podaktorí sú slepí, bez očí, s vypálenými znameniami na lícach rôznych tvarov, bez rúk či bez nôh, krvavých i zodratých z kože.
Konečne vystupujú na najvyššie poschodie. Prejdú poslednými dverami, kde ich muž zanecháva a zhrbene sa šuchce dlhou chodbou. Na konci sa stratí v jedných z dvier.
"Ste v poriadku?" otočí sa Severus k Raniyi, ktorá je stále mimoriadne bledá.
"Áno, som. Myslím, že som prežila už aj horšie veci," zhlboka sa nadýchne, "len čerstvý vzduch mi tu chýba."
Snape ju ešte pár minút znepokojene pozoruje a potom sa obráti za zvukmi chôdze oného zhrbeného muža.
"Je mi ľúto, ale vznešený pán tu nie je. Jeho zástupca mi práve oznámil, že odišiel. Niečo ako u muklov služobná cesta. Ale vraj sa má zastaviť u svojej tety, tak ak sa s ním súrne potrebujete zhovárať , môžem vám dať adresu."
"Budem vám povďačný."
A tak chlap Snapovi povie adresu, bez úspechu sa vracajú tou istou cestou. Ako tak prechádzajú okolo jednej cely, jeden bezoký muž sa vrhne k mrežiam a podarí sa mu zachytiť Raniyu za ruku.
"A ty budeš mojaaa! Všetko sú tu len svine, nič nedoprajú! Vezmem si teba!" vrieska muž, naťahuje svoju padnutú tvár k Raniyi, ťahá ju k sebe, Raniya cíti smrad, šíriaci sa z jeho tela.
"Nie, pusti ma!" zvreskne dievčina, druhou rukou hľadá prútik.
"Heš, heš," bezvýrazne sa chlap, ich sprievodca, zaženie rukou.
"Relaxio!"
Severusov zákrok muža prekvapí a púšťa Raniyinu ruku. Tá sa s krikom vrhne Severusovi do náručia, jedinému človeku, ktorému teraz dôveruje.
"Už je to v poriadku," hladká ju po chrbte a odvádza ďalej. Väzeň i naďalej za nimi šialene vykrikuje rôzne nezmysly. Keď vyjdú na nádvorie, krik konečne utíchne.
Severus sa náhlivo poďakuje ich sprievodcovi a spolu s Raniyou vychádzajú von pred bránu.
Tam naďabia na prievozníka.
"Vy idete späť?"
"Prečo to vravíte takým prekvapeným tónom? Vari sme tam mali zostať? Poďme už, na, tu máte ďalšie dva galeóny a poďme," prikazuje Severus a nasadajú do člna.
Bláznivú cestu naspäť prežijú mlčky, Raniya tuho stíska oči. Keď sa vylodia a poďakujú prievozníkovi, profesor so študentkou sa vzdialia od brehu.
"Potrebujete si trochu oddýchnuť?"
"Poďme ďalej, nech máme túto čertovskú cestu za sebou," prehodí Raniya a tak sa znovu odmiestňujú na neznáme miesto.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár