Raniya sa slastne pretiahne a prevráti na druhý bok. Drgne do Severusa, ktorý sa pomaly preberá. V hlave mu hučí, v hrdle má sucho, v žalúdku ho nepríjemné pichá. Oprie sa o lakte a chvíľu sa dezorientovane rozhliada. Spomienky sa mu postupne vracajú a sadajú na miesto ako puzzle.
Spomína si na šalát a potom už len matne na noc a niečo, čo ho takmer udusilo. Pozrie na Raniyu. Pokojne si spí, len bzučiaca mucha ju trochu otravuje, sadá jej na nos.
"Slečna Richmondová. Treba vstávať. Ešte nás čaká dlhá cesta," jemne ňou potrasie.
"Mmm...ehm... čo? Mne sa ešte nechce," mrmle si z polospánku a pomaly otvára oči.
"Och, ja ..hm ... už idem," začervená sa , keď si uvedomí, že rozpráva nahlas. Pretrie si oči.
"Už vám je lepšie?"
"Omnoho," usmeje sa Severus. "Ďakujem vám, zrejme ste sa o mňa dobre postarali. Smiem sa spýtať, ako sa vám podarilo postaviť ma znova na nohy?"
"Na Hallowena som vyhrala elixír proti otrave. Vidím, že veľmi užitočný. Potom som sa vás pokúsila odtiahnuť až sem. No a v noci na nás zaútočil smrtochvat. Ešte že som si spomenula na zaklínadlo," vysypala zo seba jedným dychom. Chvíľu bolo ticho.
V tom Severus urobil niečo veľmi čudné. Zarážajúce. Spontánne ju silno objal.
"Ďakujem vám, nebyť vás, už tu zrejme nie som."
Raniya nevie, čo má na to povedať. Po niekoľkých sekundách ju Severus pustí. Tiež vyzerá trochu zaskočene, akoby aj jeho samého prekvapilo jeho správanie.
"No tak pôjdeme, nie? Možno sa konečne vymotáme z tohto lesa," povie Severus trochu hrubším hlasom než zvyčajne.
"Jasné," vyskočí Raniya, pozbiera všetky svoje veci a o pár minút už kráčajú malým chodníčkom pomedzi kríky a stromy.
"Ja...v noci sa mi zdalo, že tu niekto chodil a pozoroval nás. Dvakrát som dokonca niekoho zazrela ako beží hlbšie do lesa," zdôverí sa Raniya.
"Skutočne?" Severus sa skúmavo obzerá okolo, no v tejto chvíli počuť jedine ich kroky a včely lietajúce z kvetu na kvet.
"Mohli to byť smrťožrúti? Ja som musela použiť kúzla. Ako inak by som vás zachránila?!"
"Ja vás predsa neobviňujem," namietne profesor elixírov, "no musíme byť opatrní. V tomto lese číha zrejme viac nebezpečenstva ako si vieme predstaviť. Bude lepšie, ak sa nezastavíme. Viem, že ste už zrejme hladná, ale pokúste sa ešte vydržať. Sľubujem, že keď sa odtiaľto dostaneme, zaobstarám nám nejaké jedlo."
"Samozrejme, nemusíte sa obávať. Môj žalúdok vydrží všetko." Raniya si veselo potľapká po bruchu.
"A už mi poviete, kam vlastne ideme?"
"Nie a ani to nemám v úmysle." Severusov tón sa zmení. Už nie je taký prívetivý. Raniya sa rozhodne neobťažovať ho. Je jej jasné, že na to, čo vravel v noci ,keď mal horúčku, si nepamätá.
A tak kráčajú, míňajú strom za stromom, kvet za kvetom, oblaky plávajú po oblohe. Pred nimi sa objaví hustá spleť kríkov, hromada listov. Severus si priloží prst na ústa a potichu prechádza okolo kopy a pozerá skúmavo na kríky.
Zrazu sa ozve:" Tak a sme tu. Toto je miesto, kde sa môžeme odmiestniť."
"Fakt?" Raniyi sa nechce veriť. Konečne! Tohto lesa má už plné zuby.
"Tak poďme."
Severus sa pousmeje: " Aká ste nedočkavá. Dobre, môžete sa ma chytiť za ruku, bude to ľahšie." Podá jej ruku, otočí sa na mieste a obaja sa premiestňujú.
Po rýchlej spleti obrazov, vôní, dopadajú na zem. Tá je pokrytá ihličím a hnedým opadaným lístím. Všade je šero, sivé oblaky vyzerajú akoby už-už chceli spadnúť. Ovzduším sa šíri hnilobný zápach. V diaľke niečo zadunelo. Oblohu pretne blesk.
Raniyi sa točí hlava. Severus stojí na nohách a podozrievavo sa rozhliada okolo seba. Toto je to miesto, kde má byť to, čo zničí Voldemorta? Raniya sa skepticky pozrie na Severusa.
"Hm... ste si istý, že sme tu správne?" snaží sa slušne sformulovať otázku.
"Vari pochybujete o mojich schopnostiach?"
"Nie, to nie," zaspätkuje Raniya, " ja len, že je to tu ...hm.... pomerne zvláštne miesto." Pokrčí nosom.
"Sme určite na správnom mieste. Tak poďme. Možno nájdeme niečo na jedenie," vykročí Snape. Obzerá sa okolo seba. Nad sebou zbadá tri vtáčie hniezda. Zdvihne zo zeme konárik a opatrne do nich štuchá. O chvíľu už má hniezda v rukách a vyberá z nich vajcia, veľké ako broskyne. V každom sú štyri.
"Takže na raňajky budú vajcia," povie Severus a obzerá sa, kde by našiel kamene, súce na založenie ohňa.
"Chcete jesť vajcia?" spýta sa zhrozene Raniya.
"Vidíte tu niečo iné? Ja teda nie, no ak vám niečo také nechutí, nemusíte," povie Severus, zamieri prútikom na kôpku dreva a už je oheň na svete.
"Tu už smieme čarovať?"
"Asi áno," odvetí Snape ľahostajne a lačne hľadí na vznášajúce sa vajcia, ktoré sa pomaly varia nad ohňom.
Fajn, pomyslí si Raniya a zamračí sa na vajcia, akoby jej niečím ublížili. Tak budeme jesť vajcia.
Po hodine si na svoju nevôľu ani nespomenula a spokojne sa zalizovala.
"No vidíte a koľko ste z toho mali komplexov," poznamená Sverus s úškrnom.
"Hm."
"Mali by sme ísť, neviem presne ako ďaleko sme od cieľa, takže každá minúta je vzácna."
Raniya sa horko-ťažko postaví. Je najedená na prasknutie.
Kráčajú z nohy na nohu.
Ani trocha sa mi toto miesto nepáči, sťažuje si Raniya a obzerá sa okolo. Všade povyvracané stromy, kde-tu spráchnivené. Padá hmla. Nad hlavou im lieta kŕdeľ čiernych vrán. Cítia smrad a pohľady od nikoho. Raniya sa trochu ustrašene obzerá okolo seba. Nemôže si pomôcť, no ten pocit, že na ňu niekto hľadí, ju neopúšťa. Všade temno, počuť krákanie. Pritisne sa k Severusovi.
"Je to tu trochu strašidelné," snaží sa ľahostajne poznamenať.
Severus na ňu pozrie. "Bojíte sa?" spýta sa priamo.
Hoci mu neodpovie, prečíta si to v jej očiach.
"Chyťte sa ma za ruku." Raniya vloží dlaň do jeho teplej a neprestáva sa čudovať, kde sa to v tom Snapovi berie. Toľko nežnosti a pozornosti.
Za nimi puknú halúzky. Obaja sa otočia a hľadia pred seba. Cez hustú hmlu vidia len ťažko, no strom pred nimi sa začína hýbať. Inštinktívne sa pritisnú k sebe. "Čo to je?" zašepká Rania.
"Netuším, no radšej si pripravte prútik."
Strom sa začne kolísať. Vytrhne sa z koreňa, ozve sa zadunenie, všade naokolo to praští , stená. Ale ako môže strom stonať a chodiť? Raniya nahlas zhíkne, no Severus jej rýchlo priloží dlaň na ústa. Niekto zareve. Tie chodiace stromy sú obri!
"Uááááuááá," hučí obor a preskakuje z jednej nohy na druhú, rozhadzuje obrovitánskymi spuchnutými rukami, v ktorých drží hrčovitý kyjak.
Zem sa trasie. Z druhej strany sa blíži ďalší. Zem pod nohami sa im otrasia, stromy padajú, vtáky škriekajú. Obor znova zareve, škúli na maličkých ľudí pod sebou, rozháňa sa kyjakom.
"Čo budeme robiť?" zašepká Raniya Severusovi do ucha.
"Neviem," tiež pošepne Severus," mali by sme sa pokúsiť pomaly odísť, aby sme ich nerozzúrili."
Pomaly sa posúvajú hlbšie do lesa, no obaja obri si to zrejme všimli a zohýňajú sa k nim.
"Uááá," zreve im do ucha, tlak vzduchu z jeho veľkej papule ich takmer zrazí k zemi. Obor sa rozoženie bakuľou a tesne obšuchne Severusovo rameno. Severus zletí na zem, o niekoľko metrov ďalej a Raniyu, ktorú držal za ruku, strhne so sebou. Padne na neho. Obom tečie krv z tvárí i z rúk, celí sú doškriabaní. Severus si drží rameno, pri páde si ho vykĺbil.
"Musíte bežať. BEŽTE!" zreve Snape, odhodí Raniyu zo seba a on sa tiež prekotúli nabok. Na miesto, kde pred chvíľou obaja ležali, sa zaboril veľký hnedý kyj.
"Bez vás nejdem!" skríkne Raniya, pribehne k Severusovi a pomáha mu vstať. Obor znova zareve, dupe nohami, mliaždi všetko okolo seba.
"Poďme." Obaja, Severus aj Raniya, sa ozlomkrky potkýnajúc rozbehnú lesom. Obri kráčajú za nimi. Kým oni urobia dva kroky, Snape so svojou žiačkou desať.
Pri každom kroku sa zem zatrasie, stromy padajú, hatajú cestu.
Tu profesor elixírov zbadá maličkú jaskyňu, učupenú pod stromami. Celá je obrastená machom, takže ju ani nie je vidno.
"Sem,"potiahne dievčinu za ruku a obaja sa natlačia do vlhkej jaskyne. Z vonku počuť rev, pred vchodom sa s buchotom zjavuje a mizne bakuľa. Obri sa hnevajú, lebo im spred nosa zmizli dve celkom pekné, chutné sústa.
Raniya sa tlačí k Severusovi, celá sa trasie. Profesor ju objíme a spoločne čakajú, kým sa obri upokoja a odídu.
Naraz sa za nimi niečo veľké pohne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár