Soraya zhrozene vnímala matkinu hlavu bez jediného vlasu, telo bez jediného chĺpku, oči mŕtve a prázdne, pokožku zasypanú tmavými škvrnami... Jej matka bola vážne chorá. Bolo to cítiť v celej miestnosti, v celom dome...
"Soraya?" spýtala sa pani Willardová a oči sa jej rozšírili od prekvapenia. Akoby nemohla uveriť tomu, čo vidí. Jej dcéra sa konečne vrátila. Po dlhých piatich rokoch...
"Áno, mami," chytila ju za krehkú ruku, popretkávanú drobnými žilkami.
"Vrátila si sa..."
"Vrátila," prikývla Soaya. "A budem sa o teba starať, vždy keď budem môcť. Niečo viem," pousmiala sa, "pracujem u svätého Munga a myslím, že som celkom dobrá."
Sorayina mama sa unavene usmiala. Tak predsa si jej dcéra splnila sen. " Miláčik, to je od teba milé, ale mne už nič nepomôže. Mám totiž rakovinu."
Sirius za Sorayou ticho vydýchol a Soraya zahabkala: "Rakovinu? Ale...mami, nie! Nesmieš zomrieť! Nie teraz, keď môžeme byť spolu!"
"Sor, ja sa ešte nechystám odísť. Teraz si mi vliala novú chuť do života."
Soraya sa k nej sklonila a slabo ju objala. Bála sa, že by jej silnejším stiskom mohla ublížiť. Denne sa stretávala s rôznymi ochoreniami, mala tam aj pacientov s rakovinou, ale tento pohľad ju zaskočil nepripravenú. Obral ju o slová. Hlava jej mamy bola priam komicky veľká bez vlasov. Oproti ostatným častiam tela... Teraz ju to zasiahlo silnejšie. Azda preto, že je to jej mama. Jej krv.
"Mami, toto je Sirius. Môj priateľ."
"Teší ma," usmiala sa pani Willardová.
"Aj mňa. Máte úžasnú dcéru. A tiež som ochotný pomôcť vám, kedykoľvek to budete potrebovať."
"Ste milý. Koľko sa už poznáte?" V ženiných očiach sa zrkadlila zvedavosť.
"Rok."
"Aha. Chcela by som sa dočkať ešte nejakých vnúčat," povedala tíško. Nemohla vedieť ako to Sorayu zabolí. Keby sa nestalo to, čo sa stalo, mohla by držať v rukách už dvojročné dieťa.
"No, ty aj si starou mamou." Stella je moja a vždy aj bude.
"Naozaj? A kde je? Koľko má rokov?"
"Volá sa Stella, je v škôlke a prednedávnom mala päť rokov."
"A je skvelá," doplnil Sirius Sorayu s úsmevom.
No pani Willardovej utkvela v pamäti iná informácia. "Päť rokov? To si ju mala v...sedemnástich?"
"Nie...adoptovala som si ju."
"Adoptovala?"
"Áno, ale to je na dlhšie. Porozprávam ti to inokedy."
Mama privrela oči: "Dobre. Ja si aj tak musím zdriemnuť. Nejako ma to vyčerpalo."
"V poriadku, mami," pobozkala ju dcéra na holé čelo. "Nabudúce prídem aj so Stellou."
"Dobre," šepla žena.
Soraya so Siriusom sa rozlúčili s opatrovateľkou a odmiestnili sa k Sorayi domov. Soraya klesla do kresla bez toho, že by zažla a nechala voľnú cestu slaným slzám. Sirius podišiel k nej. Objal ju.
"Mám mnoho nezodpovedaných otázok v hlave. Ale rešpektujem ťa. Povieš mi to, až keď budeš chcieť."
Soraya sa k nemu vďačne pritúlila. Za túto vetu ho milovala. Teraz naozaj potrebovala len niečie porozumenie a objatie, žiadne otázky...Zmieriť sa s boľavou minulosťou, s prekvapujúcou prítomnosťou a neistou budúcnosťou. Vedela len, že jej mama tu tak dlho nepobudne. Bola rada, že sa s ňou po dlhých rokoch stretla, nezasypala ju výčitkami, prijala ju...Takú, aká je. Hoci nechtiac otvorila starú ranu...Znovu pocítila chuť na niečo ostré a silné, napomáhajúce k zabudnutiu. Telom jej prebehla triaška.
"Je ti zima?" spýtal sa Sirius starostlivo.
"Nie. Len ma, prosím, pevne drž. A nepúšťaj ma."
Sedeli takto, až kým Soraya nezaspala. Vtedy Sirius priniesol deku a zabalil ju do nej. Stella si vydobila, že bude spať u Caroline a tak sa ani jeden nemusel nikam náhliť. Sirius vyšiel na dvor, aby sa pri svetle hviezd popasoval s otázkami, ktoré sa mu prevaľovali v hlave.
* * *
"Je to už isté?"
"Áno. Požiadal ma a ja som súhlasila. Ani nevieš, aká som šťastná."
"Ale viem. Ja som to predsa zažila tiež."
Caroline pozrela na Sorayu, no tá hneď pokračovala: "Richard je šťastný človek."
"Aj ja si to myslím." Obe sa zasmiali.
"Takže kedy?"
"O dva mesiace. To vieš, máj, lásky čas."
"To je úžasné, romantické..."
"Však? Takže s tým mi potom pomôžeš. Ale chcem sa ťa niečo opýtať."
Nič netušiaca Soraya ju vyzvala, aby sa pýtala.
"Zrejme mi povieš, že ma do toho nič, ale som tvoja priateľka, takže chcem vedieť, čo sa s tebou zase deje? Znovu si celá strhaná, máš čierne kruhy pod očami...Bojím sa o teba..."
"To nič. Len mám problémy so spánkom. Bojím sa o mamu, je na tom zle..." Bola to len čiastočná pravda. Problémy so spánkom súviseli s mamou, no nie len kvôli jej zdravotnému stavu, ale vďaka jej nevinnej otázke, sa znovu spustila na Sorayu lavína nočným môr.
"Strašne mi to je ľúto," stisla jej dlaň. "Keby som mohla, pomôžem ti."
"Ďakujem. Vážim si to."
Soraya radšej zmenila tému. Znova svadba. Podobná tej jej. Ibaže bude v lete...
Za mamou chodila pravidelne. Rozprávala jej príhody z práce, často priviedla aj Stellu. Vtedy staršia pani celá ožila, omladla. Čítali si z knižiek, hrali pexeso, počúvali jej večné štebotanie. Sorayi v tom čase stačilo sedieť na hojdacom kresle v rohu izby a počúvať. Sem-tam vyskočila, aby podala svojej mame vec, čo jej vypadla z rúk. To sa stávalo čoraz častejšie. Hoci sa pani Willardová nevzdávala, snažila sa zo všetkých síl, bojovala ani levica, nestačilo to na boj so zákernou chorobou. Nechutilo jej jesť, stále zvracala...až schudla tak veľmi, že jej zovšadiaľ trčali kosti. Bolo ju treba prebaľovať, pripravovať jej rôzne polievky a kaše, namiešavať elixíry, umývať ju, robiť spoločnosť... Soraya by sa najradšej roztrhla, len aby jej pomohla, vyhovela a predovšetkým vynahradila všetky tie hlúpo stratené roky. No každým dňom to s ňou bolo horšie a horšie. Soraya každé ráno očakávala tú najhoršiu správu. Vedela, že to už dlho nepotrvá...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár