Carolinina svadba bola čoraz bližšie a spolu s ňou i prípravy v plnom prúde. Soraya bola neustále u nej, až mala výčitky, že Siriusa zanedbáva. No Caroline poznala od strednej školy, tak mala prednosť. Aj s Florrie sa cítila trochu nepríjemne. Predsa len, pomáhala so svadbou jej bývalému manželovi. Nechcela o tom nič pred ňou hovoriť, veď Florrie sa tak držala! Radšej spomínala Stellu, Siriusa a onej téme sa úzkostlivo vyhýbala. Florrie si to samozrejme všimla, ale bola jej za to istým spôsobom vďačná. Cítila sa trochu zvláštne, ale priala to Caroline. Poznala ju, obe sa priatelili, aj keď nie tak ako so Sorayou, ale predsa... Bol jej spoločník, priateľ, ochranca, láska, jednoducho všetko dlhých sedem rokov. A teraz bude patriť jej kamarátke. Zvláštne...
Dva týždne preleteli ako voda. Nastal deň Carolininej svadby. Soraya obliekala Stellu i seba, nechala odmiestniť svadobné dary i zopár druhov zákuskov na miesto, pozamykala dvere a spolu so Stellou sa vybrali na úrad, kde mala prebiehať svadba. Caroline mala bledučko modré šaty. Biele nechcela, keďže sa nemohla vydávať v kostole, ale s týmito bola nadmieru spokojná a neskutočne jej pristali. Spolu s Richardom tvorili veľmi pekný pár.
Množstvo hostí, vrátane Florrie, ktorá sa predsa len rozhodla prísť popriať novomanželom šťastie do života, sedelo na dlhých laviciach a s úsmevmi na tvárach počúvali ich prísľuby. Sorayi sa prítomnosť prepletala s minulosťou... Jej vlastná rozprávková svadba, historicko-romantická svadobná cesta a následne pád do prachu. Pevne verila, že Caroline nebude musieť nič také prežiť.
"Želám vám obom len to najlepšie do spoločného života. Nech vás problémy obchádzajú a ak sa nájdu, nech ich hravo zvládnete," bozkávala Soraya oboch na líca.
"Ďakujeme," usmieval sa novopečený ženích.
"Hádam by si nás mohla aj nasledovať," navrhla Caroline s úsmevom. Soraya sa zatvárila tajomne: "Je to možné." Obzrela sa. Sirius bol zabratý do rozhovoru s členom Richardovej rodiny. Pravda bola taká, že Sirius sa ju chystal požiadať o ruku, len ona o tom ešte nevedela, hoci to tušila. Sirius, akoby vycítil jej pohľad, sa otočil, pozrel jej do očí a žmurkol na ňu svojím typickým spôsobom. V tej chvíli by sa mu Soraya najradšej rozbehla do náručia.
Svadobná hostina prebehla bez ťažkostí a tak mala Soraya o čom ďalší deň rozprávať, keď bola u mamy. Tá ju počúvala len na pol ucha, ale bola šťastná, že jej dcéra vyzerá spokojne. Len sem-tam ju miatol smútok a bolesť v dcériných očiach. Zväčša bol zakrytý smiechom, no občas sa jej tam usadil chladivý opar a nezmizol až do ďalšej návštevy. Pani Willardová netušila, čo všetko sa udialo v živote jej dcéry, ale nechcela sa priveľa vypytovať. Vždy keď len začala, tak Soraya zmenila tému. Napokon, keď bude chcieť, povie jej to aj sama...
"Mami, ty ma dnes vôbec nepočúvaš," hnevala sa Soraya naoko.
"Ale kdeže," zasmiala sa pani Willardová, "počúvam, počúvam, len som sa trochu zamyslela. Nad tebou."
"Nado mnou?"
"Áno. Myslím, že Sirius je veľmi dobrý človek. Má ťa veľmi rád."
"Ja viem."
"Chcem, aby si bola šťastná."
"Mami, ja som."
"Nie, nie si. Neklam mi, Soraya. Nie som slepá. Vidím ten smútok v tvojich očiach a nedá mi spávať. Nie," umlčí ju mávnutím ruky, keď chce jej dcéra niečo namietnuť, "nebudem ťa nútiť, aby si sa mi zdôverila. Len si želám, aby si v živote netrpela."
Soraya chvíľu pozerala na svoju chorú a slabú mamu, vo vnútri silnejšiu než ktokoľvek iný... Čo všetko musela aj ona prežiť... Vtom sa v nej pretrhla nejaká hrádza a slová sa z nej začali rinúť ako riava. S plačom jej opisovala všetko. Zoznámenie so Severusom, ich svadbu, potrat, jej opíjanie sa, zanedbávanie všetkého a všetkých, čo mala rada, Severusov náhly odchod bez jediného slovka, zlé sny, najnovšiu správu o Severusovom úmrtí, zoznámenie so Siriusom, jeho nemý nátlak...Pocítila obrovskú úľavu.
"Je mi veľmi ľúto, že si toto všetko musela prežiť," zašepkala pani Willardová trasľavým hlasom. "Ja som zažila niečo podobné. Ale vďaka pomoci môjho muža a priateliek som to zvládla. Ty si zaplnila to prázdno vo mne...Prijmi Siriusovu ponuku. Ak ho máš skutočne rada..."
"Mám. A veľmi."
"A svojho prvého manžela?"
"Ten je predsa mŕtvy."
"To môže byť, no láska je nesmrteľná. Človek nedokáže len tak zabúdať...vymazať. Láska tu vždy bola, je a bude. Je to to najcennejšie, čo môže človek dostať a zároveň dať. Neplatí sa za ňu ani halier..."
"Ublížil mi...vykašlal sa na mňa."
"Milovala si ho?"
"Milovala. A ako. Riskovala som pre neho svoj vlastný život. Slobodu. Ale sú to už dva roky, je to príliš dlhý čas na uchovávanie nejakej lásky, čo nemala budúcnosť ani pevné základy."
"Rob ako uznáš za vhodné. Ženy vždy dokážu uniesť viac ako muži. Sú silnejšie ako skaly a predsa sú nežné a láskavé. Človek často nevie, čo sa v ňom skrýva, až kým to neobjaví pri nejakom nevinnom čine...Chcem, aby si bola šťastná, Soraya."
Zostalo ticho. Po chvíli sa Soraya dojato ozvala: "Ďakujem. Za všetko."
"To nebolo nič. Ak by som mohla, urobila by som pre teba čokoľvek. Všetko na svete. Dievčatko moje."
Keď večer Soraya odchádzala s ľahkou dušou, bola rada, že sa konečne takto otvorene porozprávali. Netušila, že to bolo naposledy a že niektoré slová jej už nikdy nebude môcť povedať.
Keď prišla ďalší deň poobede, otvorila jej uplakaná opatrovateľka. Soraya okamžite pochopila, ale odmietala tomu uveriť. "Nie," vravela vydesene.
"Áno. Mala trochu bolesti. Celú noc som jej podávala elixíry, ale nezaberali. Chcela som vás zavolať, ale ona ma chytila za ruku: "Nebuď ju. Konečne sa raz poriadne vyspí." Vraj vám to mám povedať až poobede."
Soraya so slzami v očiach vošla do izby. Ako mohla jej mama vedieť, že bude konečne pokojne spať? Že jej bolo lepšie a cítila sa čistejšie? Chcela ju chrániť... Naposledy vo svojom živote uchrániť svoju dcéru pred tvrdým životom, pred jeho nástrahami, bolesťami... Soraya pozrela na nehybnú mamu. Takmer vôbec sa na seba nepodobala. Akoby z nej vysali všetko vnútro. Fľaky na pokožke sa jej zlomyseľne vyškierali... Neustále čakala, kedy otvorí oči a žmurkne na ňu, no nestalo sa tak.
"Mami, včera som ti zabudla povedať...mám ťa rada. Veľmi. A som rada, že som tvoja dcéra. Že si sa pozbierala a nezostala na dne," kropila Soraya prikrývku. Vtom sa jej zatočila hlava a pohltila ju tma.
Otvorila oči. Ležala v chladnej miestnosti, pri posteli sedel Sirius a ustarane na ňu dával pozor. Keď si všimol, že sa prebrala, nahol sa k nej a odhrnul jej prameň vlasov z tváre. "Cítiš sa lepšie?"
"Cítim sa celkom dobre. Ale...čo sa stalo?"
"Omdlela si. Zrejme máš oslabený organizmus, lebo nevydržal ten nápor. Prišiel som hneď ako sa mi dalo."
"Nemusel si si robiť starosti..."
"Pssst, aké starosti? Veď ťa ľúbim."
"Aj ja ťa ľúbim." Soraya upadla do milosrdného spánku.
O dva dni stála skupinka ľudí nad hlbokou jamou a spolu s dažďom polievali truhlu, pomaly spúšťanú do hĺbky. Soraya držala Siriusa za ruku a snažila sa z neho načerpať nejakú silu. Stella tiež stála pri Sorayi. Ustrašene hľadela do jamy. V jej živote už bolo smrti priveľa.
Posledný pohľad... posledné zbohom... posledná spomienka na túto silnú ženu a dav sa rozchádza. Soraya svoju matku znovu našla a krátko nato znovu stratila. Život je niekedy nespravodlivý. Nevypočítateľný. V niektorých okamihoch i prekvapivý. Taký bol aj v pondelok, keď sa Sirius zjavil s kyticou ruží v ordinácii, vzal Sorayinu ruku do svojej a dal jej len jednu otázku. Prekvapená a potešená Soraya sa zmohla len na: "Áno."
Akoby sa vrátila do minulosti.
A to nechcela. Spomienky chcela navždy nechať uväznené...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár