V tú noc Soraya nespala dobre. Celú noc tápala v tme, zo všetkých strán sa ozýval detský plač, tmavá postava jej vytrhávala deti z rúk... Prišiel deň svadby. Soraya stála so Siriusom pred oltárom, sľubovali si vernosť až do smrti, keď tu sa otvorili dvere a dnu vletel Severus s tým, že má námietku. Vraj ju miluje a vezme si ju on! Sirius sa na neho rozkričal ako si dovoľuje vstávať z hrobu, že tam mal pekne zostať...
Spotená Soraya sa prebrala. Za oknom štebotali vtáky a vítali nový deň.
"Bol to len sen...len sen, nič viac. Severus je predsa mŕtvy!" Pozrela si na zápästie. Žiarila jej tam modrina. Jasný dôkaz Severusovho návratu. Soraya si zaborila tvár do dlaní. Čo teraz? Ako to má povedať Siriusovi? Zo svadby nič nebude, kým sa nerozvedie. A s tým Severus súhlasiť nebude, videla mu to v očiach. Ale ako jej môže tvrdiť, že ju miluje, keď sa zachoval tak hnusne? Nezodpovedne?!
Keďže bola sobota, Soraya nemusela ísť do práce a Stella do škôlky. Čiže ju musela vziať so sebou. Včera polovicu vecí zabudla nakúpiť. Spoločne si teda urobili kakao, natreli vianočku maslom a plánovali deň. Museli objednať tortu, zákusky, kúpiť servítky, nejakú dekoráciu...
Kráčali z nohy na nohu, nechávali sa láskať slnečnými lúčmi. Soraya počúvala Stellino štebotanie, pustila z hlavy všetky problémy... Na chvíľu si sadli na lavičku. Stella radostne lízala zmrzlinu, Soraya sa uvoľnene opierala o lavičku... Na tvár jej dopadol tieň. Vystrašene vyskočila. Čakala to, ale dúfala, že jej dá pokoj, nebude ju prenasledovať.
"Ocko!" skríkla Stella a na Sorayino obrovské prekvapenie, objala Severusa okolo krku a tvár mu zasypávala malými božtekmi.
"Stella, zlato," usmial sa Severus šťastne.
"Ocko sa vrátil, ocko sa vrátil!!!" Soraya jej nadšenie nezdieľala.
"Len jej motáš hlavu."
"Nemyslím si to."
"Ale ja áno. Ja som jej matka, sama rozhodnem, čo je pre ňu najlepšie."
Severus si povzdychol: "Tak si sadni a vypočuj ma."
"Nie, Severus. Nemám čas. Musím ísť," povedala Soraya tvrdo.
"O tom pochybujem." Znova jej zovrel ruku.
"Ja nie." Sorayi sa trochu zatriasol hlas. Túžila zmiznúť a nie hľadieť do tých tmavých očí a strácať sa v ich hĺbke.
"Ako som už povedal. Bol to príkaz Temného pána. Chcel som ti to povedať. Naozaj. Ale v ten deň si bola mimo. Opitá na smrť... Našiel som ťa s hlavou vo vode! Vieš, ako si ma vystrašila?! Presedel som pri tebe celú noc! Nemohol som nič robiť, len sa ráno zdvihnúť a odísť."
"Ako dlho si si toto vymýšľal?"
"Je to pravda, Soraya."
"Ty si prídeš po dvoch rokoch s nejakou historkou a myslíš si, že ti ju zhltnem?! Vyhlásili ťa za mŕtveho! Našli tvoje telo!"
"Ja viem."
"Tak potom niečo v tvojej výhovorke nesedí."
"Nie je to výhovorka, ale dobre. Čakal som, že mi neuveríš. Takže poď so mnou."
"S tebou? Kam? Mám so sebou Stellu."
"To nevadí. Zvládne to."
Schytil Stellu a Sorayu za ruky a skôr, než stihla Soraya čokoľvek povedať, odmiestnili sa. Prudký náraz ju zvalil na zem, ale Severusovu ponúknutú ruku odmietla a vstala zo zeme sama. Severus pokrčil plecami a nahol sa k Stelle, aby sa uistil, či je v poriadku.
"Prečo sme tu?" Pred očami sa im rozprestieral Rokfortský hrad.
"Uvidíš." Schmatol obe za ruky a náhlivo kráčal k bráne. Míňali dvere, chodby, pracovne a Sorayi začínalo svitať. Dúfala, že...
"Dobrý večer, Dumbledore."
"Vitajte," usmial sa Albus.
"Vy! Vy ste to vedeli po celý čas!" skríkla Soraya nahnevane miesto pozdravu. "Vedeli ste to a nepovedali mi to! Klamali ste!"
Dumbledore si vzdychol: "Neklamal som a áno, priznávam, vedel som to."
"Moje nervy, to je neuveriteľné," rozhorčovala sa mladá žena.
"Stella, pôjdeš tu, s Annie, dá ti nejaké maškrty, zahráte sa," zbavil sa Albus Stelly a keď sa za škriatkom zatvorili dvere, otočil sa k Sorayi: "Dlhujem ti vysvetlenie. Ale aj Severus. Pretože to, čo urobil, nebolo správne, ale..."
"To teda nebolo. Ja som predsa u vás bola."
"Ó, áno. Aby si porozbíjala Severusov kabinet." Severus sa zatváril prekvapene.
"Pýtala som sa vás..."
"Áno. A ja som ti povedal presne toto: Bohužiaľ, neviem, kde sa teraz môže nachádzať. A skutočne som nevedel, kde vtedy bol. Nepísal mi presné miesta."
"Mali ste mi to povedať."
"A prečo? Čo by si robila? Utekala za ním? Nehnevaj sa na mňa, ale vtedy si nemala v poriadku ani svoj vlastný život."
"Myslíš si, že som ťa nechal tak? Poprosil som Dumbledora, aby dával na teba pozor. Bál som sa o teba. Keby som ti povedal, kde presne som, mohli by ťa zabiť," zamiešal sa Severus do toho.
Soraya ho ignorovala: "Dávali ste na mňa pozor? Ako? Bola som s vami... asi dvakrát."
Albus sa pousmial: "Chodieval som k tebe na návštevu. Neviditeľný."
Soraya sa zatvárila rozhorčene. Ale vtedy si na niečo spomenula. Často počula kroky a myslela si, že sú to halucinácie z množstva alkoholu v krvi.
"Na návštevu..."
"Áno, na Severusovu prosbu. Miluje ťa a preto sa vždy snažil o teba postarať." Soraya na chvíľu pozrela na Severusa. Pokojne na ňu hľadel, len po bližšom prizretí si mohla všimnúť tú búrku pocitov, odrážajúcu sa v jeho očiach.
"V ten deň si ma Temný pán zavolal. Dal mi úlohu. Odísť do zahraničia, vykonávať tam určitú funkciu. Nikto o tom nesmel vedieť. Dozvedel by sa to. Povedal som to len Dumbledorovi. Radil som sa s ním. Podporil ma v tom, hoci nebol nadšený, veď ako by aj, keď sa moje ruky mali zašpiniť krvou? Musel som tam čo najskôr ísť. Keď som prišiel domov, naposledy pred dlhou cestou, čakal ma hrozný výjav. Rýchlo som ťa vyťahoval, preniesol do postele, nalial do teba nejaké elixíry a staral sa o teba. Celú noc. Ale ráno som musel odísť. Nemohol som sa už zdržiavať. A ty si mala ešte dlho spať. Pred odchodom som sa však zastavil u Dumbledora s prosbou, aby dával na teba pozor. Bál som sa, že si urobíš ešte niečo horšie."
Soraya prekvapene pozerala z jedného na druhého. Celé dva roky si myslela, že ju Severus opustil len tak, zo zbabelosti, ale teraz... Určité pochybnosti jej aj tak nahlodávali dušu...
"Prečo si mi aspoň nenapísal?"
"Soraya, ver mi, prsty ma svrbeli túžbou napísať ti. Ale čo? Pravdu? Aby si hneď prišla po mňa? Alebo ma okamžite odvrhla? Bola nahnevaná? Nechal som to tak. Lenže potom to vyzeralo dosť biedne." Severus sa odmlčal.
"Ale... čo to telo?"
"To som tak pripravil ja. Dumbledore mi to po dlhom prehováraní schválil. Nechcel to. Tvrdil mi, že ma ešte miluješ a čakáš na mňa." Soraya nahnevane zazrela na Dumbledora. Čo sa jej má čo starať do života? Do jej citov?
"Ale ja som bol rozhodnutý. Vyzeralo to tak, že sa už asi nevrátim a nechcel som, aby si sa trápila. Chcel som, aby si mohla žiť pokojne svoj život ďalej. Vytvoril som telo, pohodil ho a článok bol na svete. Chcel som zabudnúť. Keď som už nemohol byť s tebou."
Sorayine oči sa plnili slzami. Hoci to nechcela, dojalo ju to. Sadla si do kresla a s výrazom srnky hľadela na mužov pred sebou.
"Ale... ale, už je neskoro," šepkala, "budem sa vydávať. Teda..." Je vydatá.
"Na lásku a odpustenie nie je nikdy neskoro," povedal Dumbledore. "Prosím vás, dobre to uvážte. Aby ste si nepovedali a neurobili niečo, čo by ste mohli neskôr ľutovať. A teraz vás nechám. Je to už len medzi vami." Dumbledore sa na nich usmial a vyšiel von.
"Soraya."
"To je... neuveriteľné, nemožné."
Severus podišiel k Sorayi, kľakol si k jej nohám a vzal ju za ruku: "Opusť mi to, Ale vidíš, že som nechcel, aby to dopadlo takto. Stále ťa ľúbim. Viac, než svoj život. Chránil som predovšetkým tvoj a nie môj život. Ten môj nemá bez teba cenu."
Soraya si chcela vytiahnuť ruku, ale Severus ju nepúšťal. "Severus, ale ... ja ťa už nemilujem, ja... mám Siriusa a..."
"Pssst," priložil jej prst na pery s bolesťou v očiach. Nechcel počúvať, že ľúbi toho nafúkanca. Zabilo by ho to. "Sama tomu neveríš. Náš život je prepojený. Patríme k sebe. Milujem ťa." Pomaly sa k nej približoval. Soraya sa trochu vystrašene odsúvala. Prekvapila ju búrka citov v srdci. Jej srdce kričalo len jednu vetu. Keď sa Severusove pery priblížili k tým jej, bolo rozhodnuté. Dva životy, dva osudy sa znovu stretli. Ani čas, nástrahy života, iní ľudia, nedokázali ich lásku zlomiť. Pretrvala v ich srdciach, hoci ju Severus chcel utlmiť a Soraya ju udupala a schovala so najskrytejšieho miestečka v srdci... Ona si našla cestičku. Vykukla v pravý čas a dala odpovede na všetky otázky.
Keď po chvíli vyšli ruka v ruke pred pracovňu, stretli sa s rozžiareným Albusom. "Taký som rád, že ste si to vysvetlili," utieral si oči.
"Aj ja. Mal som takúto maličkú dušičku," ukazoval Severus.
"Len teraz to treba povedať... Siriusovi." Toho sa Soraya obávala. Čo ak dôjde k súboju? K hádke? Ako to môže vziať? Severus povedal, že boli nepriatelia. Odjakživa.
"Neboj sa, zvládneme to," stisol jej Severus ruku. Soraya sa naňho usmiala.
"Držím vám palce, deti moje," objal ich Dumbledore a nechal ísť, aby si vyriešili svoj problém. Pevne veril, že posledný.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
tinka246
16. 1.januára 2011 16:06
Chudák Sirius ale tak no.. chcelo by to nejaku partnerku aj pre neho
2
No áno, možno áno, ale čo ak sa Soraya rozhodne zostať s ním? Čo ty vieš, čo sa stane? A inak, už si spokojnejšia, keď vieš, že Sevie žije,
3
Ano som aj ked teraz som smutna lebo co docitala poslednu cast a sami to nepaci ze konec ale ja som to vedela, ona musela by s nim oni patrili k sebe!
4
No veď príde niečo ďalšie zas Ale veľmi ma teší, že sa ti to ľúbilo. To bola len tvoja zbožná túžba, že patria k sebe, alebo to bolo také nápadné z toho príbehu?
Napíš svoj komentár