...otváram dvere čisto novej chladničky, kúpenej včera večer pomocou zľavních kupónov a rozbitého "prasiatka".Nová, prázdna chladnička spôsobila starý známy prievan v peňaženke. Koľko peňazí potrebuje človek ku šťastiu?... vyťahujem polovysušenú cesnačku s prenikavou vôňou a zapínam konvicu s vodou na kávu. Káva, človek by povedal, že sa v nej ukrýva viac než len kofeín, lahodná chuť a šprinty na toaletu. Popri pití kávy a jedení lahodnej cesnačky mi vrazil facku novinový nadpis na titulnej strane... "Osudová láska..."... už len ten nadpis ma donútil zasmiať sa, alebo to bol smiech cez slzy?... tak či tak, môj osud nebol naplánovaný, nestal sa zhodou okolností,môj osud som si riadila sama, tak ako aj život. To, čo som mala možnosť zmeniť som dosrala a to, čo už zmenené alebo náhle uskutočniteľné bolo, sa aj tak napokon dosralo. Ako malá, neotesaná a sprostá s veľkými plánmi do života, o ktorom som ešte nič nevedela, som sa bezhlavo rútila do všetkého čo prišlo po ruku. Jeden úžasný človek mi raz povedal, že človek sa poučí na chybách až keď sa stanú práve jemu... a tak to aj bolo...ale bolo už neskoro...príliš neskoro nato, aby som to zase vrátila späť a zmenila...dosť dlho mi trvalo vysporiadať sa stým a nemyslieť nato každú volnú i zaplnenú chvíľu... kde ma to dostalo? bádať a topiť sa vo vlastnej psychike, ktorá je na dne svojích síl mi nedalo navštíviť zubatú s kosou a sadnúť si na kolajnice za účelom čakania, či to prestane, odíde a už sa nevráti, aebo si v poslednú chvílu rozmyslím čo robím a rozsvieti sami svetielko nádeje....

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár