Statnú vlečku mäsitého traktora veselo nadzadzovalo. Nechala sa ťahať do prudkého kopca neďaleko potoka, do ktorého miestni v ťažkých časoch chodievali po vodu. Tento rok z toho však nebolo nič. Potôčik síce veselo žblnkotal, ale voda bola mútna a nahorklá. Taká, akú ju Edo Vrabec videl naposledy za socíku.

- Ej, socík sa vracia. - pomyslel si a nedbanlivo zaboril lopatu do prostredného závoja.

Tu hore mali chlapi v tomto ročnom období len jedinú robotu. Aby sa podarilo miestnej zjazdárskej spoločnosti udržať posledného zámožného ruského turistu, bolo potrebné každodenne privážať na svah mohutnú dávku čerstvého snehu. Samozrejme, bolo by to celé jednoduchšie s umelým, ale zo snehových diel, miestnymi zakúpených z verejnej zbierky ešte minulý rok, ostali iba kovové pľuvače. Všetko ostatné sa po rýchlom prevode svahu do osobného vlastníctva kamsi podelo a nikomu nebolo jasné kam. Nový majiteľ svahu, starostov syn Jonatán, sa navyše vždy pri spomínaní pálčivej témy, ošíval ako veverica čo v zime nenašla svoj jesenný orech.

Lopatu za lopatou nahadzovali chlapi biele čapice na roztrmácanú vlečku, ktorá sa od svojho príchodu ani nestihal ustáliť. Museli pracovať rýchlo, pretože dole, celkom celkom dole pri vleku, sa sneh pomaly premieňal na prvé jarné byliny. Iba dobrá logistika dokázala zaručiť, že rozjarený ruský turista si takúto akciu vôbec nevšimol. Skôr než päť krát pokoril povestnú sedemstovku, traktor aj s vlečkou kydali čerstvý podhorský sneh a chystali tak vábivú podložku pre značkové lyže.

Všetko by sa bolo v ten deň vyvíjalo priam idylicky nebyť neočakávaného prírodného zvratu. Bola to posledná lopata Eda Vrabca, ktorá k dokonalosti naplnila vibrujúcu vlečku a zároveň spustila neželanú reakciu naježenej Matky. Neďaleké stádo jeleňov, akoby tušiac čo sa práve chystá, úzkostlivo zakliesnilo parohy do najbližších stromov a strnulo vyčkávalo na príchod katastrofy.

- Socík bol socík.- pomyslel si Edo, otočil sa proti kopcu a sám zbadal čo sa vlastne chystá. Posledná lopata bola akurátnou smrtonosnou injekciou do krehkej lavínovej rovnováhy, ktorá v úzkych kopcoch prudkého sklonu nebola ničím nezvyčajným.

Smršť, ktorá sa rázom spustila smerom do doliny brala zo sebou, celkom prirodzene, všetko neprírodného typu. Chalúpky, chatrče, domy, vily, paláce pokútnych zbohatlíkov a ľudí. Brala všetko, nerešpektujúc žiadne z mohutných označení súkromných pozemkov, ktorými sa ich majitelia hrdili ako novodobými erbami modernej šľachty.

Edo ostal dole. Kdesi celkom naspodu lavíny, v neveľkom priestore, ktorý mu dovolil akurátne hýbať rukami a pohrávať sa s končekmi spodných prstov. Bol nesmierne spokojný. - Socík to nie je, ale sranda rovnaká. - pomyslel si a vitálne začal hrabať cestu za denným svetlom.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
lubobs  30. 1. 2013 17:32
to musela byť gigalavína
Napíš svoj komentár