Keď som bol malý, miloval som hranie sa v piesku s ostatnými chlapčekmi a dievčatkami. Keď sme spolu stavali hrady. Boli to také veľké kužely, prevŕtané chodbičkami, takže pripomínali skôr veľké termitisko, ale na tom nezáležalo. Pekne sa nám spolu hralo. To až do tej doby než nás z pieskoviska nevyhnali veľký chlapčekovia, a náš pekný hrad nerozdupali. Alebo v horšom prípade mi ešte hodili hrsť mokrého piesku pod tričko, alebo do slipov - to som naozaj neznášal.

Po pár rokoch sa ale dievčatká začali správať zvláštne. Začali sa zhlukovať do skupiniek a už sa nechceli so mnou hrať. Ani mi nechceli povedať o čom sa spolu toľko rozprávajú. Tak som sa teda hral s ostatnými chlapčekmi. Chlapčekovia a dievčatká sa už hrali oddelene a nie spolu.

Za ďalších pár rokov sa dievčatká začali obliekať do šiat, v ktorých sa vonku nedá hrať a topánok, v ktorých sa nedá behať, maľovať si tvár, a striekať na seba divne páchnúce parfemy. A chlapčekovia sa na nich snažili urobiť dojem. Vtedy som začal nechápať jedných aj druhých.

Za nejaký čas to bolo ešte horšie. Dievčatká začali byť divné, a chlapčekovia začali byť sexi. Ale už nie tí malí s ktorými som sa hral, ale veľkí. Basketbalisti a hokejisti zo športovej triedy. Pamätám si ako som občas po škole išiel do šatne, a zamuchlal sa do spoteného trička, ktoré tam po niektorých zostalo, a myslel na to aké by bolo pekné niekoho takto objať.

Skrátka, odvtedy ma dievčatká ignorovali, a chlapčekovia považovali za najväčšieho kokota. A čím som starší tým ide všetko do horších sračiek. Zaujímalo by ma prečo je to tak (to bola rečnícka otázka, nemusíš na ňu odpovedať).

Od tej doby som zostal sám. A to nielen na hranie. Dievčatká ma nezaujímajú, a chlapčekov zase nezaujímam ja.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár