Je smutné,že človek si musí vyberať svoju životnú cestu práve vtedy,keď je preňho najdôležitejšia cestička vo vlasoch.

Tak ja neviem už veľa vody pretieklo našim každodenným špinavým Váhom odkedy som na tomto preškaredom svete. Toto bol pokus o krátky úvod k môjmu novému blogu,no písanie mne moc nejde ako si už mohlo všimnúť pár ľudí. Tak k veci:

Pred pár dňami mi odzvonilo mojich sweet sixteen,ani sa necítim o nič staršia,vyspelejšia či múdrejšia akurát som zase bližšie k dôchodku. V podstate som ani nemala na deň svojich narodenín oslavu,ale deň pred nimi ma môj bráška zobral do Hlohovca na koncert mojej obľúbenej kapely aj s jeho kamošmi,teda jednému z nich sa môžem poďakovať,že som tam vôbec s nimi bola,pretože môj brat ma nemá moc v láske a tu sa dostávae pomaly k jadru veci.Podľa brata som len vymaznaná 16 ročná slepica ,ktorá nevie nič o živote. Ale tak jak môžem vedieť v puberte niečo o živote,keď som stále nedozreté dieťa?Tu mi prichádza na rozum aj jedna myšlienka,ktorú som čítala už ani neviem kde:"Je smutné,že človek si musí vyberať svoju životnú cestu práve vtedy,keď je preňho najdôležitejšia cestička vo vlasoch.". Vpodstate v tomto veku mi stačí vedieť sa vyjadrovať našim milým slangom hádzať na seba hip hoperské handry ,ktoré frčia,počúvať vymletých speváčikov z rádia atd. No na(ne)šťastie to nerobím. A preto som človek,ktorý veľmi ťažko niekde zapadne. Už len moje triezve názory na svet a na všetko okolo na život i na obyčajnú nepochopenú lásku. Veľmi málo ľudí chápe ako rozmýšľam a prečo sa správam tak ako sa správam a preto si tých ľudí vážim.


Niesom človek s veľkým Č,niesom namyslená-niesom narcis,ale niesom nič!

Mám dôvod byť žiť jestvovať piť jesť dýchať spať i robiť potreby na tomto svete ,tak ako každý človek. Aj keď je to Bush alebo nejaký "nepodstatný" týpek z nášho parlamentu alebo je to človek,ktorého by väčšina videla najradšej mŕtveho. A teraz nešírim antirasistické rečičky a pod. Proste píšem čo ma napadá ani neviem prečo.

Viem som divný človek,ale tak každý sme nejaký.

Bála by som sa dňa ,kedy by sa mali všetci stať normálnymi. Strasie ma pri pomyslení na tom. Každý máme nejaké muchy. No ja mám zrovna tú , že mam sladkých 16-vek ,kedy človek vidí svet zafarbený na ružovo a všetko je tak skvelé.Tak táto veta znie hrôzostrašne keď ju vyslovím nahlas. Nikdy nič nebude geniálne super naružovéla a ešte neviem aké COOOL,neviem ja veci asi rozoberám moc do hĺbky a moc hľadám všade chyby a problémy a potom sa to snažím riešiť. Samozrejme skoro vždy je to neúspešné-SKORO. Posledne sa zamýšľam nad tým aký zmysel ma život a humbuk okolo neho. Tak dospela som zázračne k tomu,že žijeme aby sme niečo ovplyvnili alebo proste aby sme niektorým veciam dali určitý smer a keď to vykonáme,tak príde smrť(pre mňa len ďalší stupeň života). A upozorňujem niesom nábožensky založená ani z ďaleka. Som zastanca Veľkého Tresku (to len btw). Takže evolúcia života na zemi čo iné ma môže napadnúť...

A môžem si dovoliť spomenúť hádam tetu smrť.

Tak už som krátke zátvorke spomenula,že to je len ďalší stupeň existencie. Teraz keď píšem o smrti chcem upozorniť,že niesom Emocionálne
Mrdnutý Občan (teraz nikoho neurážam!). Takže ľúbi sa sa mi táto myšlienka: " Pre vyrovnaného človeka je smrť len ďalším veľkým dobrodružstvom." ...takým istým ako je život sám.
Všetko je len o myšlienkach,pretože tie tu ostanú vždy. Pamätám si, že na ZŠ som raz chcela napísať úvahu o smrti ,ale div ,že triedna ma nezobrala hneď k riaditeľke tak sme sa pobavili na tom. No čo už. MYŠLIENKY!



Tak neviem už končím s písaním aj ruka ma bolí aj hlava a hlavne oči. (Ne)chápem čo som vlastne teraz písala. A je to dosť chaotické ja viem,ale nestíhala som zachytávať všetky myšlienky lietajúce mojou hlavou. Síce som 16 ročné dieťa,ale vidíte akými vecami sa dokážem utápať. A myslím , že takých ľudí je viac oveľa viac ako sa zdá.

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu