zavretá vo svojom vlastnom svete,
no ani tu už neviem byť vzpriamená,
stále to nikto neviete.
Cítim sa byť tak sama,
i keď viem, niekto ma miluje,
už sa neviem tváriť ako dáma,
čoraz viac ma to sužuje.
Nezvládam žiť tento život,
kde som len bezvýznamný panáčik,
keď cítim nádejný mihot,
vidím len smutný obláčik.
Smútok vo me stále bdie,
ja nechcem doňho skočiť,
a to dobré vomne mrie,
rýchlo treba všetko skončiť.
Keď priznám malý zločin,
možno,možno ma to preberie,
na zemi sa pomaly skľúčim,
nech bolesť zo mna vybehne.
No navždy budem smutný človek,
smutno chodiť po svete,
a v ruke nosiť zvonček,
nech sa bolesť dozviete...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár