ja teraz viem,
že snívať som nemala,
bo som veľa strácala.
Strácala som lásku,
tú ozajstnú krásu,
strácala som pochopenie,
z toho plynie odvodenie.
Ako to teraz vrátim,
ako to len zvrátim,
spôsob je pre mňa neznámi,
asi skončím na zemi.
Budem sa plaziť,
pritom prosiť,
prosiť o milosť,
spomínať minulosť.
Minulosť veľmi bolí,
rúca staré domy,
rúca medzi nami mosty,
keď sme boli sprostý.
Je to smutné ,
no zároveň nutné,
je to tak dobre,
nekonečná bolesť ako more.
Nekonečná ako more,
každý vie o tom svoje,
pozná to veľké utrpenie,
to mrazivé pohladenie.
Pohladenie ruky konca,
už nevidím žiadneho lovca,
je to môj osud,
však to sám posúď!
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
andygirl
28. 9.sept. 2007 17:12
veľmi pekné..
Napíš svoj komentár