Priznám sa som trošilínku sklamaný. Sklamaný z policajtov, pre ktorých som len číslo v štatistike. Trúfalo som dúfal, že budú ako tí hollywoodsky detektívkovia a nebudú spávať, jesť ani sexovať, kým môj prípad nevyriešia. Len nežijem, teda nie som mŕtvy v americkom seriály, čo je momentálne škoda, lebo by som ešte žil vďaka Horatio-vi Canie-ovi. Život nie je dokonalý a smrť taktiež.
O niečo viac bolí, že sa o smrť blížneho svojho nezaujíma vlastná rodina, ktorú som už roky nevidel. Možno by sa zaujímali, keby som mal niečo cenné ako napríklad diamantové náušnice ukradnuté kráľovnej Alžbete II. 19.januára 1989 počas utajovaného grupáku v Buckinghamskom paláci. Škoda že som sa vtedy nezúčastnil, kôli zdravotným problémom a hlavne pretože ma nepozvali. Moc peňazí je veľká a len málokto jej čaru odolá. Aj ja som sa musel podvoliť, ale to je zas iný príbeh.
Možno najviac má pri srdci mrazí, že priatelia vďaka ktorým ležím na pitevnom stole si užívajú na Kajmanoch tvrdo ukradnuté prachy. Počúvajú pesničku Somewhere over the rainbow od Israela Kamakawiwo'ole-ho a sledujú dúhu pri vodopádoch, západ slnka či krivky nejakej opálenej modelečky. Alebo ako poznám tých zhúlencov, skôr pozorujú spev vtákov a počúvajú svit mesiaca. Sú to svine a dali by sa nazvať aj krajším titulom ako napríklad vulgárne vyjadreným množným číslom nestoporeného mužského pohlavného prekvapenia. Bol som jedným z nich a bavili sme sa ako by nás jedna mater mala. Samozrejme s rôznymi otcami lebo Imré bol čierny.
To je len koniec môjho 33 rokov dlhého života. Ak bude chuť a čas, ktorého mám teraz na večnosti dosť, tak vám predostriem aj zvyšok svojho života ktorý vystihuje pesnička into the fire od thirteen senses.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zajkousko
10. 8.augusta 2012 17:26
zaujímavé .........filip
Napíš svoj komentár