„Čo je?“ spýtala sa, pretože Eva mala vážny pohľad na tvári.
„Že čo je?!“ hystericky vyštekla Eva „Odpadla si!“ až teraz Aashlee zaregistrovala tvrdú, studenú podlahu pod sebou.
„Bože...“ zamrmlala a postavila sa, hlava sa jej znova zakrútila a takmer zase klesla na zem. Pridržala sa steny pri nej a pri tom sa pozrela na krútiacu sa miestnosť.
„Čo ti je...“ spýtala sa ustarostená Eva a pozerala sa na ňu ligotajúcimi sa očami.
„Nič...“
„Nezatĺkaj!“
„Nezatĺkam.“
„Tak mi povedz...“
„Nič mi NIE JE!“ zvreskla Aashlee po Eve, ktorá sa na ňu z hrôzou v očiach zmiešanú so slzami pozerala.
„Čo ti je...?“ spýtala sa jej Eva, tentoraz nie zvedavá na to, ako sa cíti alebo čo sa jej deje, ale na to, prečo po nej vrieska...
„Nechaj ma.“ Zavrčala Aashlee po Eve a otočila sa ku schodom, na ktorých ležala ryšavá mačka a s výčitkami pozerala na Aashlee. „A ty na mňa nezazeraj.“ Prekrútila očami a pomaly vystúpila hore schodmi do dverí, ktoré mala sama pre seba. Miestnosť, v ktorej je dlhé hodiny každý deň zavretá, kde dokáže byť sama a premýšľať... Nevšimla si však, že ju sledoval ryšavý kocúr až do dverí, ktorými prekĺzol potichu a vyskočil na okenicu. Aashlee si stala ku dverám a opierajúc sa o ne chrbtom po nich skĺzla na zem, kde si sadla. Dala si hlavu do dlaní a ťažko si povzdychla.
„Prečo si myslíš, že ti každý ubližuje?“ spýtal sa známy hlas a Aashlee preľaknuto pozrela ku oknu, kde stál tieň malého človeka a hladkal kocúra na okne.
„Čo...?“ nechápavo sa spýtala Aashlee a pozerala na postavu, ktorá sa k nej otočila a v žiare blesku, ktorý sa zrazu objavil, si všimla, že je to chlapec, ktorý mal minimálne šestnásť rokov.
„To, čo si urobila Eve... Mala o teba starosti a ty si sa takto zachovala... Ešte stále si na nič neprišla?“ spýtal sa jej ten chalan a Aashlee sa zdvihla.
„Bob?“ spýtala sa potichu a chlapec sa znova otočil ku kocúrovi.
„Neodpovedala si mi... Aashlee...“ zašepkal a pozeral von oknom, pri čom ignoroval otázku Aashlee.
„Ja...“ zašepkala a hlas sa jej odrazu stratil.
„Nemáš na to odpoveď, však?“
„To nie, ale...“
„Aashlee, kto ti ubližoval?“ Spýtal sa odrazu Bob a pozrel sa na ňu. Tá ostala ticho a pri tom sa pozerala na okno za Bobom, kde zúrila búrka. „Aashlee...“ Povedal naliehavo a pozeral na ňu. Chcel k nej prejsť, ale bál sa, že by sa niečo mohlo stať. „Ubližoval ti niekto?“ spýtal sa jej naposledy a pozeral na ňu upreným pohľadom.
„Daj mi pokoj.“ Zašepkala, otočila sa na päte a vykročila k dverám.
„Stoj!“ povedal hlasnejšie, ako chcel, chytil ju za zápästie a zabrzdil ju v jej kráčaní.
„Pusti ma...“ zašepkala prosebne a pri tom sa jej do očí hrnuli slzy. Nechcela mu na to odpovedať, sám vedel pravdu, sám to vedel!
„Nie, dokým mi neodpovieš.“ Zašepkal a pritiahol si ju bližšie, nepúšťal ju zo zovretia a pri tom sa stoj čo stoj chcel dozvedieť pravdu.
„Pusti ma.“ Povedala ešte raz Aashlee a nepozerala na Boba. Pozerala sa pred seba, nechcela sa pozrieť na Boba, otočiť sa k nemu, povedať mu pravdu... Vedel to, prečo sa pýtal? Vedel to, tak nech ju nechá na pokoji!
„Matka, však?“ spýtal sa tvrdo a pri tom ju držal pevne za zápästie. „Nenávidela ťa a ty si ju milovala... Ubližovala ti každý deň. Hádala sa s otcom, nenávidela celý svet, chcela, aby každý zmizol a ona ostala. Je to tak?“ spýtal sa jej, ale odpovedalo mu iba ticho. „Matilda chcela zničiť tvoje sny, chcela nechať každého aby...“ odrazu zmĺkol. Aashlee sa na neho v jednej sekunde pozrela a v druhej jej vyletela ďalšia ruka do vzduchu a štipľavo pristála na tvári chlapca. V jej očiach sa mihol pocit nenávisti a pocit beznádeje, bolesti, ktorú pociťovala. No Bob ju i napriek štipľavej a bolestivej facke nepustil zo zovretia a pozeral sa na ňu.
„Pusti ma.“ Povedala Aashlee pomaly a pozerala sa na neho, pri čom každým kúskom jej tela, každým pórom a každou slabikou z nej vychádzal iba samý chlad.
„Nie.“ Povedal Bob a ešte silnejšie ju zovrel za zápästie. „Kým si to sama nepriznáš. Tvoja matka ťa nenávidela, ale vždy si k nej cítila len lásku a chcela si, aby bola iba tvoja. Že? A nikdy... Nikdy si nepripustila na slová iných, na slová otca, aby ste odišli...“ povedal nemilosrdne a čakal ďalšiu facku. Miesto toho sa po tvári Aashlee rozliali slzy a pozerala sa na neho s nenávisťou v očiach, že jej to pripomína.
„Bob...“ zašepkala potichu a hlas sa jej zlomil.
„Nie, kým si to nepriznáš...“ on si jej slová vedel domyslieť.
„Daj mi pokoj!“ vyhŕkla a pri tom sa otriasala v návaloch sĺz a vzlykov.
„Chcem ti len pomôcť... Sama si to nikdy nechceš pripustiť. Ani po tom, čo si videla!“ Povedal a pri tom na ňu trochu tlačil, tlačil na jej srdce a na jej spomienky, chcel ju dohnať k tomu, aby si to priznala a mala mier v duši...
„Nenávidím ťa, Bob!“ vykríkla Aashlee. A to Boba dohnalo k tomu, aby ju od šoku pustil. Tá ihneď využila situáciu a vykročila čo najrýchlejšie k dverám...
„Aashlee..“ zašepkal za ňou, ale odpovedal mu iba zúrivý škripot dverí a posledné slová... na rozlúčku.
„Nenávidím ťa, neukazuj sa mi už nikdy na oči!“ zvreskla po ňom naposledy, ryšavý kocúr skĺzol z okenice a pozrel na Boba, ktorý sa nedokázal ani pohnúť. Dvere sa zabuchli a Aashlee zmizla aj zo sirotinca do dlhej noci, v ktorej zúrila búrka...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ja som ju miloval ... a chcel pre ňu všetko, no ona ma po tom prúseri čo sa stal v máji 2005 už nikdy nechcela vidieť. A možno to bola chyba... ale to je vlastne už jedno.