„Nenávidím ťa, Bob!“ vrieskalo jej v ušiach. Kvapky dažďa zahalili jej slzy, ktoré jej stekali po lícach už dlhšiu dobu. Jej červené oči si každý vysvetľoval inak. Vždy sa vedela dobre pretvarovať, i v tejto chvíľke mala na sebe len bezstarostný výraz... Utápala sa vo vlastných myšlienkach a nedokázala sa z nich za žiadnu cenu dostať. Ale z myšlienok ju vytrhol bolestivý plač dieťaťa, ktoré stálo na ulici, v strede ulice, pred ňou a malo ruky na tvári...
„Mamička...“ plakalo dieťa a Aashlee okamžite upriamila pohľad práve naň. Prekročila posledné metre a aspoň na chvíľku zabudla na to, na čo myslela neprestajne.
„Čo sa deje...?“ spýtala sa láskavo a pozerala sa na dieťa pred ňou. Malo krátke vlasy, čierne, ako havranie. Z rúk sa mu šmýkala špina vďaka dažďu a keď odtiahlo dlane od tváre, zbadala, že má nádherné, hnedé očká.
„Kde je moja mamička...“ plakalo dievčatko, ktoré bolo očividne samo na ulici.
„Ja neviem, kde si ju naposledy videla naposledy?“ spýtala sa Aashlee potichu a pozerala pri tom do uplakaných očí dievčatka.
„Ja chcem moju mamičku!“ odpovedalo jej dievčatko a Aashlee sa narovnala.
„Ja neviem kde je... Pohľadáme ju spolu?“ natiahla ruku k dievčatku a tá sa jej chopila. Na perách Aashlee sa po prvý raz objavil úsmev. „Ako sa voláš?“ spýtala sa potichu a pevne uchopila dievča za rúčku, drobnú rúčku.
„Paula...“ zašepkalo dievčatko a tiež stislo dlaň Aashlee. „A ty?“
„Ja som... Joanne“ povedala Aashlee po krátkom váhaní, ako sa predstaví a napokon sa predstavila tak, ako teraz vystupovala.
„Moja mamička bola tam... Ale už tam nie je... Ležala tam, potichu...“ zašepkalo dievčatko a pozrelo sa na Aashlee.
„Pozrieme sa, či niekam nešla?“ spýtala sa potichu Aashlee a pozrela sa smerom, kam ukazovalo dievčatko.
„Áno.“ Prikývlo a rovno sa vybrala na miesto, kde mala ležať jej mamička. Aashlee pripadalo divné, že tam len tak jej mama ležala, len tak, potichu. Premkol ju strach... Možno dievčatko videlo umierajúcu matku, ktorá ležala, aby dieťaťu navodila dojem, že spí. A hneď, ako dieťa odišlo, odišla i ona a nevedelo ju nájsť. Možno nechcela ukázať, ako trpí, ako ju všetko bolí, jednoducho musela zmiznúť. No to boli len výmysly, ktoré sa splodili v rozume Aashlee. Nevedela pochopiť... Ani nemala ako, keď ju jej matka nenávidela. Nevedela, čo je materinská láska, náruč matky, ktorá ju objíma, hladí ju po vlasoch. Nič nevedela, ani len netušila... Keď konečne dorazili k miestu, kde dievčatko ukázalo, nebolo tam nič. Iba akýsi list, ktorý ležal pohodený pri handrách, čo tam ležali. Aashlee, nepúšťajúc dievčatko, sa zohla a vzala si list do rúk. Prebehla ho pohľadom a smutne si povzdychla. Našla však spásonosnú myšlienku, ale to by znamenalo, že sa musí vrátiť... Nič iné jej neostáva?
„Joanne...“ zašepkalo dievčatko a pozeralo sa na papier, ktorý držala Aashlee v rukách. „Vieš, kde je mamička?“ spýtala sa potichu a bolo počuť, že znova bude plakať. Aashlee preto nečakala, papier dala do vrecka rifieľ a sklonila sa nad dievčatko, ktoré pohladila po tvári a usmiala sa.
„Áno.. A píše, že máš ísť na lepšie miesto. Niekam, kde ti bude dobre a príde ťa pozrieť.“ Usmiala sa na ňu a dievčatko sa usmialo tiež.
„Naozaj? Myslíš, že môže? Myslíš, že mi pomôžeš a príde mamička za mnou?“ spýtala sa a pozerala sa do očí Aashlee.
„Áno, určite. To ti sľubujem. Tak poď“ povedala potichu a potiahla dievčatko, aby šlo s ňou...
O hodinu už obe ticho stáli v daždi pri bránke sirotinca, odkiaľ ušla. Pri dverách nebol nik, nikto, kto by čakal, že sa vráti. Aashlee to však neprekážalo, otvorila bránku a vstúpila s dievčatkom na pozemok sirotinca. Vystrašené dievčatko prekladalo nohu na nohu a takmer sa ani nepohlo, kým ju Aashlee neuistila, že všetko bude v poriadku. Nakoniec sa s dlhým prehováraním obe dostali k dverám sirotinca. Aashlee chvíľku stála, potom sa natiahla za zvončekom a zazvonila... Ku dverám okamžite niekto pribehol a otvoril. Bola to Eva...
„Joanne!“ zvolala šťastne a za ňou sa objavil akýsi tieň, ktorý bol ale ďaleko od dverí.
„Hej, som to ja.“ Povzdychla si a pozrela na dievčatko. „A toto je naša nová kamarátka...“ Pevne stisla dlaň dievčatku a pozrela na Evu, ktorá hneď odstúpila od dverí a pozerala sa na dievčatko.
„Ste celé mokré...Poď, niečo ti dám na oblečenie. Ty bež do svojej izby“ usmiala sa šťastná Eva a vzala dievčatko za ruku, čosi jej navrávajúc. No to sa len pozeralo na Aashlee a čakalo, že niečo povie.
„Bež, všetko bude v poriadku, hneď, ako sa vysušíš, prídem za tebou. Dobre?“ povedala jej Aashlee a dievčatku viac nebolo viac treba. Hneď sa obrátilo k Eve a začalo sa s ňou veselo rozprávať. Aashlee upriamila pohľad na tieň pri schodoch, na tieň chlapca... Na Boba.
„Tak si sa... vrátila.“ Zašepkal potichu a pozrel sa na dievčatko. „Gratulujem.“ Povzdychol si trpko.
„K čomu?“ spýtala sa Aashlee, už nie milučkým tónom. Skôr chladným, keď videla Boba. I keď bola rada, že ho vidí, na druhú stranu sa obávala toho, čo jej povie. Niečo sa dialo... Niečo ju znepokojovalo. Niečo bolo zle.
„Prešla si ďalšou skúškou.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Si talent.