Aashlee – 14. časť – Koniec?

Teraz sa jej ten rev ozýval v hlave. Do očí sa jej dostali slzy a rýchlo si ich utrela. Zastala... Dýchala rýchlo a trhane, nevedela, čo má robiť. Bola dezorientovaná, nechce tu byť! Keď to znamená, že bude podstupovať tieto muky, aby sa dostala do jedného prekliateho neba, nechce to...
„Nechcem tu byť!!“ skríkla odrazu a padla na kolená. Nevedela, čosi má počať. Okolo nej boli len samé živé kríky, ktoré nechcela, aby tu boli... Všetko je komplikované... Všetko... Chce ostať s Bobom! Ale nechce, aby podstupovala tieto veci, aj keď bude naďalej v pekle. Nechce, nechce a nechce!
„Už si za vodou.“ Ozval sa za ňou hlas. Otočila sa a videla rozmazaného Boba, ktorý za ňou stál s rukami vo vreckách, ľahostajne sa na ňu pozeral, ale pri tom mal v očiach veľkú... Väčšiu bolesť, akú mala ona v tomto momente. „Nemusíš sa trápiť.“ Mykol plecami a otočil sa, že odíde.
„Nie, stoj! Čo to znamená?!“ skríkla po ňom Aashlee, keď sa mu pozerala na chrbát.
„Znamená to, že budeš musieť podstúpiť poslednú skúšku, Aashlee.“ Pozrel sa na ňu a teraz nevyzeral tak ľahostajne. Jeho hlas bol tichý, chladný, akoby sa bál, že keď k nej bude milý, bude jej ešte horšie.
„Nechcem...“ začala, no nedokončila.
„Čo nechceš? Chceš ostať v pekle? Naveky? Nikdy by si už nikoho nevidela? Nenávidíš ma, chceš ma nenávidieť na ďalej?“ vysypal na ňu chladne tie otázky a pristúpil k nej. Kľakol si vedľa nej a pozrel jej tvrdo do očí „Nechceš, aby si sa dostala do neba, aby si mala relax každý deň, aby si sa nemusela báť, že skončíš na sopke a budeš utekať? Tu si v priepasti, Aashlee! Prestaň tu niečo mlieť, čo nie je pravda. Hovorím ti, skončila si. Tretia skúška je za tebou, odkedy si nezamdlela strachom. Netrep tu hlúposti a choď.“ Odtrhol od nej pohľad, postavil sa a začal kráčať preč od Aashlee.
„Ale...“ zašepkala Aashlee.
„Čo.“ Povedal potichu Bob, zastal na mieste a pozeral pred seba, za chrbtom sa mu ozývalo tiché dýchanie dievčaťa, ktoré mal tak rád...
„Je možné, aby niekto mŕtvy cítil?“ spýtala sa Aashlee potichu a sklopila zrak na zem.
„Je.“ Odpovedal jej tichý hlas Boba a potom už počula len tiché kroky.
„Tak v tom prípade cítim niečo ja k tebe.“ Povedala viac menej pre seba Aashlee, keďže Bob bol ďaleko pred ňou a nepočul by ju.
„Ideš?“ zakričal na ňu a pozrel sa cez plece, či vstáva.
„Hej.“ Odpovedala mu, i keď to počuť nemohol a postavila sa. Pomaly začala k nemu kráčať, ale keď už bola skoro pri ňom, zastala. Kolená sa jej od vyčerpania podlomili a ako v spomalenom filme padala na zem. No ktosi ju chytil, nevidela kto, pretože jej svet pred očami zmizol – labyrint bol v temnote, hlasy a zvuky tiež. Necítila ani to, či ju niekto drží alebo nie. Všetko stíchlo a pred ňou i okolo nej nebolo nič, len tma...

„Aashlee.“ Povedal akýsi hlas a ona sa prebrala. Opäť bola v miestnosti, kde bola po prvý raz, okolo nej bola len červeň a horúco, otvorila poriadne oči a snažila sa zorientovať, i keď jej to nešlo. Ktosi si niečo zapisoval, ale na nikoho nevidela, preto sa posadila a pritiahla si k sebe kolená. „Už je hore.“ Povedal ten istý hlas a podišiel k nej.
„Čo sa deje...“ zamrmlala potichu, malátne a dala si tvár do dlaní.
„To bude v poriadku.“ Povedal milo hlas, ktorý poznala, ale nevedela si ho zaradiť. Niekto ju nežne chytil okolo pliec a postavil. Potom už len cítila, ako sama ide s doprovodom, ktorý ju držal pod pazuchou, aby nespadla. Otvorili a zatvorili sa nejaké dvere. Potom sa niekam dostali, kde nevedela, čo sa deje, kde sú, kde je ona... A kto je ten, kto ju ťahá, vlastne berie niekam, kde... Kde nejestvuje život.
„Kam ideme?“ spýtala sa Aashlee tichým hlasom a snažila sa zdvihnúť hlavu k tomu, kto ju niekam nesie.
„K Pánovi pekiel.“ Odpovedal stručne hlas, radšej zavrela oči a nechala sa viesť. Keď zastali a otvorili sa nejaké dvere, otvorila oči a pozrela sa, kam vošli, i keď jasne nevidela nič.
„Vítam ťa.“ Povedal vľúdne jeden z hlasov, ktoré sa ozývali miestnosťou „Aashlee, zatiaľ si jediná úspešná, ktorá za tisícky rokov prešla troma skúškami. Očakávaj v blízkej budúcnosti ďalšiu, o pár dní, možno hodín.“ Zrak sa jej začal vylepšovať a tak zaostrila smerom k Pánovi pekiel.
„Nie.“ Zašepkala potichu a pozrela sa na toho, kto ju celú cestu držal a niesol.
„Nie?“ spýtal sa Pán pekiel a narovnal sa na svojom “tróne,“ na ktorom sedel. Hlasy v miestnosti razom ustali.
„Nie!“ takmer skríkla Aashlee a pozrela sa bližšie na Boba. „Nechcem už nič. Neprijmem nič, čo sa týka skúšok. Hocičo iné, len nie toto.“ Zaťala zuby a čakala, čo sa ďalej bude diať. V miestnosti nastalo niekoľko minútové ticho, ktoré napokon prerušil jeden z tých, ktorí tam stáli.
„Pane...“ pozrel sa na Pána pekiel a podišiel k nemu. Potmehúdsky sa usmial a naklonil sa mu k uchu.
„Dobre.“ Povedal bezvýrazným hlasom po chvíľke Pán pekiel, keď sa tá obluda od neho odtiahla a dohovorila mu, čo chcela. Pán pekiel zdvihol obočie a pozrel sa na Aashlee, na Boba a na tú obludu, s ktorou sa rozprával... „Súhlasím.“ Nevyzeral natešene. Niečo sa s ním dialo, po tých slovách... Čo mu vlastne povedal?
„S čím súhlasíte?“ spýtal sa potichu Bob. Pán Pekiel chvíľku premýšľal, ako mu to povedať, nevedel, sklopil pohľad. Bob ho naposledy videl takéhoto... Vlastne nikdy. Utrápený Pán pekiel sa pozrel na Boba a takmer pošepky odpovedal na jeho otázku.
„S predajom dievčaťa, menom Aashlee, do rúk pána Dircka.“

 Vymyslený príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu