Pätnásť ročné dievča nešťastnou náhodou zomrelo pod kolesami auta!
Zrážke sa dalo vyhnúť, ale vodič bol príliš nepozorný. Rodičia dievčaťa sú zarmútení a dúfajú, že vodiča spravodlivo potrestajú, i keď trest im dcérku už nevráti...
„Prečo ja...“ zašepkala a sklopila pohľad na svoje kolená, ktoré aj tak v tme nevidela.
„Bol to tvoj osud, dievča“ povedal jej akýsi hlas, ktorý už poznala. Pomaly sa pozrela znova do kúta, v ktorom stál on – démon, ktorý sa jej nepredstavil.
„Osud? Osud ... Neprihral mi do kariet nič lepšie, ako to, že ma... Že ma zrazí auto s vodičom, ktorý sa sústredil na svoju milenku v lone a nie na to, na ktorý pedál šliape?“ Spýtala sa potichu, zlomeným hlasom – šeptom. Démon sklopil od nej zrak, akoby mu to nebolo jedno. Bol zachmúrený a smutný.
„Áno...“ povzdychol si a po chvíľke sa pozrel na Aashlee „Nepredstavil som sa... Včera, však?“ spýtal sa potichu a ona pritakala prikývnutím hlavy. Zdvihla si ruku a utrela si slzy, ktoré jej stekali po tvári. „Bob.“ Odtrhol sa od steny a prikročil k nej.
„Bob...“ zopakovala po ňom a pozrela sa na neho. Vystrel k nej ruku, aby sa postavila. Prijala ju a potom sa mu pozrela do očí, i keď bol o dve hlavy vyšší od nej.
„Máš pred sebou štyri skúšky, aby si sa dostala odtiaľto k lepším vyhliadkam. Prijímaš? Či tu chceš ostať?“ spýtal sa jej pre istotu, ale ona len pritvrdzujúco povedala.
„Tu nechcem ostať. Chcem pozorovať svet od hora. A nie odtiaľto, kde sa budem len potácať plná vedomia, že už nič nenarobím – budem bezmocná, plná hnevu a bolesti, ktoré ma budú sužovať. To nechcem... Aké sú tie skúšky...?“ spýtala sa nakoniec a zatajila dych.
„Nebuď nedočkavá. Prvá skúška bude mať čosi so sopkou...“ zašepkal a pobral sa k dverám, kým Aashlee stihla zareagovať, bol Bob preč...
„Pane, neviem, či by sme jej to mali urobiť. Sopka nie je najlepší...“ Bob zastal v rozprávaní, keď sa na neho pozrel Pán pekla. Jeho výzor v tvári predstavoval blížiacu sa hrozbu. A keď jeho hlas zahrmel po celej jaskyni, Bob zmeravel.
„Bob... Aashlee je dievča, ktoré sa sem dostalo nedopatrením. Všetci vieme, že tá skúška je hlúposť a mala by hneď vyjsť po schodoch. Ale tamten hore mi povedal, že tie skúšky urobiť musí. A nič iné ako skúška vulkánu... Takzvaná skúška ohňom, ju neminie. Bude musieť urobiť tú disciplínu, inak ostáva u nás a bude sa večne utápať v bolestiach a mučeniach...“ posledné dve slová zašepkal a na Bobovo prekvapenie, stiahol zrak k zemi. „Choď, povedz jej, čo bude jej prvá disciplína!“ zahrmel hromovým hlasom a Bob sa uklonil. Odišiel z miestnosti a oprel sa o stenu.
„Aashlee, dúfam, že to zvládneš...“ zašepkal sám pre seba a zmizol v čierno-šedom dyme.
„Bude to problém...“ povedal potichu Bob s pohľadom v zemi a prezeral si špice svojich čiernych, lakovaných topánok. Aashlee sa na neho dívala, ako keby spadol z neba a pri tom mykla plecami.
„V čom spočíva tá skúška?“ spýtala sa, akoby to nebola jej starosť a vyzerala ľahostajne. „Povedz mi, ja to zvládnem.“ Pri tom sa však v duchu modlikala, aby to zvládla...
„Pôjdeš k sopke, postavíš sa na jej úplný kraj a počkáš, kým vybuchne. Ale háčik je v tom, že nesmieš utiecť, Aashlee. Bude to problém. Nesmieš utiecť, aj keby ťa nohy brali kade ľahšie, jednoducho nesmieš...“ Bob na ňu pozrel a potom potichu zašepkal „Ak utečieš, ostávaš tu...“ Aashlee mala ústa dokorán, nechápala to. Ako nemôže utiecť? Veď uhorí...
„Kedy...“ Bob zdvihol konečne zrak k nej a povedal.
„Dnes. O pár hodín.“ Potom stiahol zrak a jemne sa usmial. Nemáš ako uhorieť, si len duch. A aj keby si tu ostala, jednoducho sa tomuto poriadiť musíš. Pretože to bude každodenné mučenie. Tvoja duša nemá ako zhorieť... Neuteč... Pomyslel si a pohol sa smerom k dverám.
„Počkaj!“ zašepkala rýchlo Aashlee, ale v tom už Bob bol za dverami.
Sedela s rukami v lone a s očami prázdnymi, ako keby práve znova prešla momentom, keď ju zrazilo auto. Nevedela, čo si počať. Stále neprišla na princíp, ako to urobiť... Ktosi jej zaklopal na dvere. Neozvala sa.
„Je čas“ povedal jej Bobov hlas spoza dverí a Aashlee sa ako obživnutá mŕtvola postavila, prešla k dverám, uhladila si vlasy, chytila guľatú kľučku na dverách a otvorila. Veľavýznamne pozrela na Boba a ten sa otočil a vykročil po chodbe.
Po pár minútach prišli k onej sopke, ktorá bola v pustatine. Nebola vysoká, ale bola pripravená na výbuch. Čakal ich tam Pán pekiel, ktorý bol zvedavý na jej výkon – túto skúšku ešte nikto neurobil. Všetci ostali v pekle... Niekde sa ozval výkrik a Aashlee stuhla. A už len videla utekajúcu postavu po sopke, ktorá naraz spadla a vyzerala, akoby si vykrútila väzy. Zovrelo jej žalúdok, no chcela sa postaviť svojmu osudu. Chcela to vykonať. Tak bez ďalších pokynov vykročila hore sopkou a postavila sa na kraj vulkánu. Byť, či nebyť. To je otázka... Pomyslela si a na perách sa jej objavil ľahký úsmev. Zavrela oči a už len zacítila natriasajúcu sa pôdu pod nohami. Teraz to príde...
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
moniqueg
28. 6.júna 2008 18:49
lepšie ako som čakala len tak ďalej...
Napíš svoj komentár