„Gratulujem, Aashlee. Môžeš ísť znova späť, ešte tri skúšky... Ak ich zvládneš, dostaneš sa ku svetlu.“ Prehovoril hlas Pána pekiel, ktorý mal na tvári azda po prvý raz za stovky rokov úsmev. Aashlee sklopila zrak, jemne sa pousmiala a otočila sa smerom, kadiaľ sa dostane do priestorov, v ktorých doteraz bola. Nik nevidel, ako trpí už len pre to, čo sa jej stalo. Ešte si spomínala na svoje detstvo a na všetko čo doteraz prežila a pomaly si uvedomovala, aký krátky život ju čakal... Dostala nápad. Obzrela sa za Pánom pekiel a Bobom, ktorý stáli obďaleč a o čomsi horlivo diskutovali a vyzerali naštvane. Rozbehla sa k jedným dverám, za ktorými minule bolo Zrkadlo skutočnosti, ktoré jej ukázalo všetko, čo sa jej stalo. Zadýchane zastavila pred Zrkadlom, našťastie si dobre pamätala cestu. Pozrela sa na svoju roztrasenú dlaň a položila naň ruku... A pred ňou sa tentoraz objavil obraz jej matky, ktorá sedela na pohovke a mala na tvári... Šťastný výraz.
„Konečne...“ povzdychla si jej matka a pozrela sa na svojho manžela, ktorý sa tváril skľúčene.
„Ako to môžeš povedať, Matilda. Bola to naša dcéra.“ Povedal potichu a potom sa pozrel pred seba, nie na svoju manželku.
„Bol to postrach okolia. Nikdy som ju nemala rada. Som šťastná, že je preč, už aspoň nebudú kvôli nej také problémy!“ keď to Matilda hovorila, vyzerala ako šialenec a Aashlee nevedela zabrániť slzám.
„Matilda, o našej dcére takto hovoriť nebudeš! Veď dokázala toľko vecí, jej srdce bolo tak dobré, nezaslúžila si, aby takto skončila! Ja som ti hovoril, že...“ stíchol, keď ho prerušilo klopanie na dvere. Postavil sa a prešiel k dverám, za ktorými stál nejaký muž a chvíľku sa s ním rozprával. Potom naštvane zatresol pred ním dvere a zmorene klesol na kolená.
„Netráp sa. Znova tu budeme len my dvaja. Znova sa dostaneme do našich koľají, ako keď sme boli mladí...“ hovorila to s takým potešením, až sa Aashlee nezdržala a pred zrkadlom zatajila dych... O sekundu na to vykríkla.
„DOSŤ! Ty nie si moja matka! NIE SI!“ A už len cítila na perách slané slzy, ktoré jej začali samé od seba stekať po tvári. Nikdy netušila, že sa jej mama takto zachová. Že ju nikdy nemala rada a najradšej by ju zabila sama...
„Aashlee?“ spýtal sa tichý hlas spoza nej a ona sa strhla... Keď sa obzrela, nezamrela na mieste, ale hodila sa démonovi, ktorý prišiel, okolo krku.
„Bob, povedz, že to nie je pravda, prosím!“ nariekala Aashlee na jeho pleci, ale on len potichu prikývol v tom, že to je pravda... I keď krutá, ale pravda...
„Je mi to ľúto. Zrkadlo skutočnosti nemôžeš navštevovať každý deň. Uvidíš síce tých, ktorých máš najradšej, ale uvidíš aj ich pravú tvár. Chcem ťa len poprosiť... Najbližších niekoľko dní sem nechoď. Už sme sa zhodli na tvojej ďalšej skúške... Dúfam, že sa nebojíš tmy...“ jemne sa na ňu usmial a pozrel sa na ňu, keď ju od seba odtiahol.
„Ale áno...“ smutne sa zasmiala Aashlee a natiahla ruku ku svojim očiam, z ktorých si zotrela slzy, ale tým ich nezastavila. Bob sa len usmial.
„To nevadí... Choď si pospať... Mala by si.“ Pozeral sa jej pri tom do očí. Rýchlo natiahol k nej ruku a zotrel jej slzy z tváre, ktoré jej tvár o chvíľku znova zamočili. Aashlee mykla plecami a vykročila smerom, kde by sa mala nachádzať jej „izba.“ Bob za ňou len hľadel a keď sa mu stratila z dohľadu, vrhol pohľad na Zrkadlo skutočnosti.
„Matilda, neopováž sa to povedať ešte raz! Aashlee bola naša dcéra!“ Zvreskol po svojej manželke.
„Bola tvoja. Moja nie. Bolo to len decko, ktoré si mi zavesil na krk ty a musela som sa tváriť ako tá najlepšia mamička na svete. Nech zhnije v pekle, aj po smrti ju nenávidím! A na pohreb nejdem“ šialene sa zasmiala Matilda, ale jej smiech o chvíľku prestal... Jej manžel urobil jednoduchý, prudký pohyb rukou a Matilda sa ocitla na kolenách s rukou na líci a s očami otvorenými dokorán. „Zhnite v pekle obaja. Odchádzam!“ zahlásila a postavila sa z kolien, vybehla po schodoch hore a o dvadsať minút, čo jej manžel sedel na sedačke so slzami v očiach, schádzala s kufrom plným svojich vecí dole schodmi. Hodila po svojom manželovi kľúče a odišla z domu...
„Matilda...“ povedal potichu jej manžel a tentoraz sa poskladal na zem úplne. Bol na dne...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ľutujem oboch, ale tá ženská v sebe nemá štipku citu. Strašné.