„Máme pre teba druhú skúšku...“ Pozrel sa na ňu chladne a očami sa jej zabodol do jej očí, ktoré sa jej od prekvapenia otvorili viac dokorán. „Chceš ju vedieť? Stále máš na výber... Ostať tu...“ So mnou... Povedal mlčky sám sebe.
„Hovor“ povedala Aashlee chladne a dívala sa na neho pomedzi ofinku, ktorá jej padala do tváre. Za Bobom sa otvorili dvere a vošla ďalšia bytosť, ktorá vyzerala ako ich čert, ktorý sa vždy zjavoval na oslavu Mikuláša. Mal rohy, ktoré síce boli krátke, ale vytŕčali mu z čiernych vlasov. Bol sfarbený do červena a vzadu Aashlee zbadala dlhý chvost, ktorým kýval hore-dolu.
„On ti povie, aká je skúška....“ zamrmlal Bob a odišiel. Aashlee tam s tým stvorením ostala sama. Pritisla sa viac k posteli, ktorá bola za jej chrbtom a trhane sa nadýchla.
„Druhá skúška spočíva v pomoci iným. Ak ju urobíš, prechádzaš automaticky do tretej skúšky, bez oddychu. Ako teraz, keď si mala prvú a čakala si deň a pol, aby si sa dostala do ďalšej...“ Aashlee ho odrazu prerušila sípavým zvukom, ktorý vychádzal z jej úst v podobe viet.
„Hovor k veci!“ prekvapila samú seba. Nikdy nevedela, že sa dokáže chovať tak chladne. Ale tentoraz ju nič neprekvapí, nič, čo by sa dalo povedať, odkedy videla svoju matku a svojho otca, ako sa chovajú...
„Druhá skúška, ako som povedal, záleží od tvojho rozhodnutia. Budeš v inom tele... Nebudeš to ty“ na chvíľku prerušil svoj monológ, ktorý vykladal podľa (asi) naučenej brožúrky, ktorú mu mimoriadne rýchlo vtisli do rúk. Chvíľkovú prestávku vyplnil svojim hompáľaním sa dopredu a dozadu. Keď Aashlee nenamietala, pozrel sa na hodinky a pokračoval ďalej. „O pol hodiny sa máš stretnúť s Pánom pekiel aj so mnou. V tom momente, ako povie, že sa začína druhá skúška, ja čosi urobím a ty zmizneš. Objavíš sa v inom tele. Budeš vedieť, kto si. Budeš mať svoje spomienky. Ale nikomu to povedať nemôžeš. Musíš si zistiť všetko o človeku, v ktorého tele budeš. Nemusíš vedieť jeho či jej detstvo, musíš vedieť hlavne meno. A v čom spočíva druhá skúška? Musíš pomôcť inému človeku. Smutnému, na pokraji zrútenia, takmer mŕtvemu, ohrozenému či človeku, ktorý trúchli za stratenou osobou a vyzerá tak, že čochvíľa umrie. Rozumieš?“ spýtal sa jej, keď ostatné vety vysypal takmer bez nadýchnutia. A potom sa pozrel konečne presne na Aashlee, zisťujúc v jej očiach, či mu rozumie. Aashlee sa nadýchla.
„Čiže budem niekto, koho nepoznám, neviem, akú veľkú má topánku, neviem, aké oči má a neviem, koľko má rokov. Ale hlavné je, aby som zistila jeho meno, i keď neviem z akého palca ho vycucám. A mám pomôcť človeku, ktorý je na pokraji zrútenia alebo ohrozený, obklopený smrťou, človeku, ktorý vyzerá, ako keby už-už mal umrieť, odobrať sa do Krajiny zázrakov a ja mu mám pomôcť, aby sa tam nedostal. I keď neviem nič o ŇOM ale o SEBE toho viem až príliš... Fajn, rozumiem.“ Mykla plecami a vyzerala pri tom mimoriadne ľahostajne. Zdvihla sa a povzdychla si „No ideme, nie? Máme len pätnásť minúť.“ A spolu vykročili k Pánovi pekiel, ktorý vyzeral tak isto ľahostajne, ako Aashlee, keď hovorila o svojej skúške. Ten sa pozrel na hodinky a čakal, kým prešla presne pol hodina a potom sa pozrel na stvorenie, ktoré stálo pred ním.
„Pošli ju tam...“ zamrmlal a pri tom zdvihol hlas. „Veľa šťastia, Aashlee! Nezabudni na pokyny!“ a v tom momente stvorenie, ktoré jej hovorilo o skúške, šľahlo svojim chvostom o zem ako bičom a skríklo pár slov, ktoré ale Aashlee nepočula, pretože sa stratila v čierňave obklopená červenými iskričkami... A potom otvorila oči.
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
moniqueg
22. 7.júla 2008 20:54
zasaaa super....ešte, ešte, ešte už sa neviem dočkať pokračovania
Napíš svoj komentár