Rijanqa: Aashlee – 5. časť – Som Joanne Whitterková!

Otvorila oči. Ležala v posteli, ktorá nebola príliš mäkká, nemala dojem, že by bola v perfektnej rodine plnej lásky. Nevedela, čo sa deje, nevedela, kto je, ale vedela, že toto je ďalšia jej skúška. Prudko sa nadýchla a posadila na posteli. Konečne dýchala čerstvý vzduch. Kyslík... Okolo nej vládlo ticho, len počula slabé nadýchnutia a vydýchnutia viacerých detí, ktoré tam ležali. Čierne, havranie, vlasy jej napadali do tváre a v očiach sa jej zjavila beznádej. Keď sa pozrela na to množstvo detí v posteliach okolo nej, niektorých poschodových, iných jednolôžkových, vo veľkej izbe – takmer takej veľkej, ako bola obývacia izba u nej doma – stislo jej srdce... Uvedomovala si, že tu nesmie len tak sedieť, že sa musí pohnúť, ale ten pohľad ju odlákal od všetkého... O tomto nevraveli!
„Vstávať decká!“ zakričal pri dverách neprívetivý hlas a na hodinách nad dverami viseli hodiny, ktoré ukazovali pol siedmej ráno. „Vstávajte, prezlečte sa a choďte okamžite na raňajky!“ prikázal ďalší hlas búchajúc na dvere.
„Joanne? Ty si už hore? Je ti dobre?“ spýtal sa nejaký hlas, ktorý bol ďaleko od Aashlee a mala pocit, že to nehovoria jej. Tak sa len pozerala na dvere, ale premýšľala o niečom inom. „Joanne, hovorím s tebou“ povedal hlas ešte raz, ale Aashlee stále nereagovala. „Joanne!“ tentoraz ju niekto chytil za plecia „Joanne, čo je s tebou?“ Na chytenie pliec sa Aashlee preľaknuto obzrela na toho, kto ju chytil za plecia.
„Č-Čo?“ spýtala sa mierne mimo a pri tom sa pozerala na úplne neznámu tvár ženy, ktorá sa jej prihovárala.
„Joanne Whitterková, nespoznávaš ma?“ spýtala sa žena a pri tom sa na ňu uprene pozerala. „Eva Lonsdelová“ povedala s povzdychom, keď sa na ňu pozerala a videla, že dobrej odpovede sa asi nedočká. „Jediná, ktorá ti dokáže spríjemniť život. Pozri sa na nich“ ukázala na decká, ktoré sa práve prebudili, hodili na Aashlee škaredý pohľad a s hlavami v oblakoch vyplávali z izby. „Hej...?“
„Hm?“ neprítomne sa spýtala Aashlee, keď sa pozerala po dievčatách a chlapcoch, ktorí vychádzali z izby. Jedno asi sedem ročné dievčatko skoro spadlo z rebríka na posteli, keď videlo, že sa na ňu Aashlee pozerá. „Čo proti mne majú?“ spýtala sa nahlas a pri tom zadumane.
„Ty nevieš? Si fakt divná... Mám síce skoro tridsať, ale som tu jediná vychovávateľka s citom pre teba. Ty nevieš, čo proti tebe majú? Si tu od svojich ôsmich rokov a odvtedy ťa nenávidia. Sedem rokov v kuse!“ Eva mala zdvihnuté obe obočia a pri tom sa nechápavo pozerala Joanne do tváre.
„Joanne Whitterková, mám pätnásť, som v detskom domove a neviem, čo proti mne majú“ hovorila Aashlee nahlas, neuvedomujúc si to, ale hovoriac to nahlas...
„Joanne, ty si sa asi praštila do hlavy...“ povedala Eva vtipkujúc a poklopkala jej po hlave pri tom sa tváriac vtipne „Hmm, samozrejme, ako vždy tam nič nemáš.“ Pohladila ju po havraních vlasoch, natiahla na seba nejaké oblečenie a niečo hodila Joanne na posteľ „Obleč sa, ideme na raňaj.......“ nedokončila vetu a Joanne bola pred dverami.
„Raňajky... Joanne... Pätnásť... Nenávidia ma...“ mrmlala si Aashlee ako v tranze a kráčala dolu schodmi. Zastala na posledných piatich schodoch a naklonila sa nad zábradlie. Začula rozhovor niektorých dievčat.
„Čo jej urobíme dnes? Vykydneme jej hrniec do tváre?“ zasmialo sa jedno dievča a druhé do nej drglo.
„Myslí si o sebe veľa... Pozri sa, ako vyzerá. Myslí si, že je krajšia ako my...“ zasmiala sa a akoby predvádzala Joanne. „Pozrite, aké mám nádherné havranie vlasy! A aké krásne tmavé oči. A moje pery, ach, milujem sa!“ hovorila falošným hlasom. Aashlee sa na perách usadil výraz, ktorý navrával, že z nej si nikto robiť vtipy nebude. Teraz pochopila... Musí sa tváriť nedotknuto. Odhrnula si z tváre čierne vlasy, uhladila si oblečenie, ktoré mala na sebe a s úsmevom zišla po schodoch. Pristavila sa pri dievčatách a zanôtila.
„Vy falošné sliepky, nemyslite si, že vás nebolo počuť. Idiotky“ zasmiala sa krásnym, zvučným smiechom a odišla od nich do jedálne. Dievčatá tam ostali stáť s ústami otvorenými dokorán a pozerali sa za Joanne. Eva stála na schodisku a všetko počula.
„Čo sa s ňou deje...“ zašepkala nechápavo Eva. „Doteraz Joanne bolo dievča, ktoré sa bálo povedať proti tým dievčatám čo i len slovo. Oni sú tu akoby najviac vedúce celej tejto... Tlupy“ to slovo povedala znechutene a pri tom sa dívala na kroky, ktoré Joanne viedli automaticky do jedálne. Rýchlo si urobila konský chvost a prešla za jednou ženou, ktorá stála pri ďalšom schodisku vedúcom dole, do ďalšej jedálne, obývacej izby, kuchynky, záchodov a sprchových kútov. „Slečna? Neviete, či sa v noci niečo stalo s tým dievčaťom, Joanne... Joanne Whitterková.“ Spýtala sa a pre istotu povedala celé jej meno. Žena pokrútila hlavou. „Vypýtam ju z raňajok“ povedala Eva už len na objasnenie a vošla do jedálne. Joanne si práve brala svoje jedlo ku stolu, ktorý bol sám, ďaleko od ostatných, zjavne si ho vyhradila pre seba.
„Prosím, utíšte sa!“ zakričala Eva Lonsdelová do celej jedálne a pozrela sa na Joanne, ktorá nerušene začala jesť. „Prosím Joanne Whitterkovú, aby šla so mnou do pracovne!“ Joanne, ktorá si práve vložila lyžicu nechutnej polievky do úst, polievku vypľula naspäť a pozrela sa na Evu, ktorú nepochopila. Eva jej kývla, aby s ňou šla a vyšla hore po schodoch, po ktorých práve Joanne schádzala a vypočula si rozhovor troch neznámych dievčat, ktoré hneď na to poslala kadeľahšie...

Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

Aashlee – 5. časť – Som Joanne Whitterková!

Komenty k blogu

Horúce!