„Aashlee...“
„teraz nie som Aashlee!“
„Ale inak si! Ukľudni sa a dobre ma počúvaj!“ skríkol pre zmenu hlas v telefóne a Aashlee až takmer zamrela na mieste. Ten hlas, akoby sa ozýval vedľa nej. Preglgla a poobzerala sa okolo seba.
„Čo...“ vydrala zo seba a slzy mala na krajíčku.
„Máš toľko času, koľko chceš. O tej osobe, v ktorej si, vieš takmer všetko. Ale nevieš jedno...“ zašepkal potichu hlas v telefóne a Aashlee si chrbtom ruky utrela slzy. Bola ticho. Čakala, čo jej povie ten, s kým telefonuje. „To dievča... Joanne... Poslali sme ťa do jej tela, pretože bola takmer mŕtva. Mala v sebe kopu liekov, nik si to nevšimol... Pomaly umierala. Ale tým, že sme k nej poslali novú dušu, zregenerovali sme jej bunky, detoxikovali sme ju a dostali sme ju do menšej kómy. Nemala umrieť, nechceli sme...“
„Takže bola mŕtva a vy ste mi to nepovedali?!“ prerušila hlas v telefóne prudko Aashlee.
„Sklapni!“ zvreskol ďalší hlas a tentoraz sa Aashlee mykla. Niekto ju chytil za plece a keď sa obrátila, stál pri nej Bob. „Zlož to, šiel som sem čo najrýchlejšie... To šlo“ povedal potichu a Aashlee zaregistrovala, že v telefóne ostalo ticho.
„Čo tu... Ako... Prečo...“ zakoktala sa a nevedela pokračovať.
„Si teraz Joanne. Ale inak si Aashlee. Buď ticho a počúvaj...“ chytil telefón v jej ruke, hodil ho na vidlicu a trhol Aashlee plecom, aby šla za ním.
„Bob, to bolí!“ upozornila ho, ale on to ignoroval. Vtiahol ju do jednej uličky a zdalo sa, že si uľahčene vydýchol.
„Máš niekoho zachrániť a tváriš sa, akoby si mala zachraňovať seba. Uvedom si, že ak chceš ísť hore, musíš zložiť skúšky. Ale ty... ty si jednoducho jedno obrovské nemehlo!“ Bob udrel päsťou do steny a nepozeral pri tom na Aashlee.
„Bob...“ zašepkala, ale prerušil ju. Dal jej svoje prsty na tvár a pri tom sa jej pozrel do očí.
„Už si tu týždeň... Stále si nič nepochopila. Áno, si niekde inde. Áno, nie si to ty. Áno, máš niekoho zachrániť. Ale musíš to zistiť sama a nie správať sa ako totálny magor!“ V jeho hlase boli cítiť výčitky. Strach. Utrpenie a chlad. Aashlee ho nespoznávala.
„Ale Bob...“ začala Aashlee, ale znova ju chcel Bob prerušiť. V Aashlee sa zdvihol adrenalín „Hej, dobre! A teraz ty počúvaj mňa. Skús byť na mojom mieste ty...“ strhla si jeho ruku z tváre a pri tom sa oprela o stenu, keď o krok chcela pred ním ustúpiť. Nemala kam ujsť.... „.. A pochopíš, prečo som ešte nič neurobila! Pochopíš to! V tom sprostom sirotinci sú baby, ktoré ma chcú zruinovať. Je tam ženská, ktorá bola moja teta. Som v inom tele a ja neviem, koho mám zachrániť. Tak mi povedz ty...“ Ostro mu pozrela do očí „Koho mám, sakra, zachrániť?!“ vyštekla po ňom a Bob zdvihol dlaň. Aashlee inštinktívne zavrela oči. Bála sa, že jej dá facku za to, čo povedala. Ale neprišlo to... Miesto toho na tvári zacítila jeho dlaň, studenú dlaň, a na perách jeho palec. Otvorila oči a pozrela sa do tých jeho... Chvíľku akoby zastal čas...
„Aashlee...“ povedal potichu a v očiach sa mu zaligotal smútok.
„Áno?“ spýtala sa potichu a pri tom sa opierala o stenu za sebou.
„Ja...“ začal a okamžite zmĺkol.
„Bob?“ spýtala sa ho neisto, on len zložil ruku z jej tváre.
„Musím ísť...“ zašepkal, čosi jej strčil do ruky a zmizol z uličky, kde stáli.
„B-Bob!“ zakričala za ním a vybehla na ulicu, ale nikde ho nevidela. Sklamane sklopila zrak a pozrela sa na svoje topánky. „Čo to je...?“ zašepkala potichu a pozrela sa na papier, ktorý jej vtisol do rúk. Začínal klasicky... Nechcela ho teraz čítať. Prehodila si teda kapucňu cez hlavu a vykročila smerom k sirotincu... Rozmýšľala nad tým, čo sa pred chvíľkou udialo. Nedalo jej to... Stále sa s tým musela zaoberať, celých dvadsať minút, kým dorazila, kam chcela. A potom musela prestať. Pred bránou ju čakala vážna tvár Evy, ktorá sa ešte pred pár dňami takmer zrútila. S povzdychom k nej vykročila a prešla popri nej.
„Kde si bola...“ zašepkala jej a pozrela sa za ňou.
„Čo ťa do toho... “ odvrkla jej späť a vošla dnu. Vyzula sa a chcela vyjsť hore schodmi, ale nemohla. Stáli tam tie, ktoré nemala v úmysle dnes stretnúť. Prekrútila očami a zastala „Zase vy?“ Spýtala sa so sarkazmom v hlase a hľadela im na striedačku do očí.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
endre-silentname
2. 9.sept. 2008 17:53
Ty vieš, že mám rád to čo píšeš a ani tu si nesklamala... idem čítať ďalej... z BIRDZU možno najväčšia kvalita.
Napíš svoj komentár