Bolesť, strach, chrabrosť, chlad a duša

Lesom prešiel výkrik,
slabosť padla na kolená.
Chrabrosť zvíťazila znova.
A bolestivá noc sa zapichla do môjho vnútra.

Na koži mi chĺpky vstávajú,
keď sa Slabosť a chlad pomaly smejú.
Svojim ťahavým tónom pozerajú ku hviezdam,
Som tam, tam alebo tam?

Tajomstvo toho ticha -
je to pomaly ako nevesta bez ženícha,
ktorá plače nad svojim osudom,
alebo... Ja neviem, som len susedom.

Pomalým duchom,
ktorý sa ťahá v tmavej uličke,
keď sa smeje a dáva si pozor na každej paličke,
aby sa nepotkol, nemal tvár od hrdze.

No vtedy mi moja duša škrípe,
zuby zatína
a smeje sa,
aká som naivná.

Chlad sa roztiahol po celej zemi,
kde ukáže mi,
aká sila je jeho.
A čo vlastne robí...

Okrem smiechu, prináša na mňa i mdloby.
Bojím sa rýchlo konať,
si slabý – šepkám chladu.
I keď nechcem od samej seba počuť pravdu.

Bolesť porazí každú chvíľu teplo,
zlo za chvíľku ovládne moje telo.
Chrabrosť padne teraz na kolená,
keď chrabrosti nadíde posledná chvíľa...

Pre toto som žila?
Aby som neskôr v zlých rukách umrela?
Aby som sa posledný krát urazila?
Či aby mi odumrela každá bunka môjho tela?

Bolesť, strach, chrabrosť, chlad a duša.
To všetko kričím do vankúša,
keď ma zmáta moja mora.
A čo robím, vlastne, keď nepadám do toho spomienkami utkaného závoja?

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu