Klaun

Ako ticho pláva tá ryba vo vode.
Ako pomaly sa hýbe človek na pôde.
Ako rýchlo ubieha ten vzácny čas.
Ako smutne pozerá klaun na nás.

Jeho červené pery zabudli sa smiať.
Jeho biela tvár zabudla sa ukázať.
Jeho čierne oči zabudli sa pozerať.
A on iba plače...

Krokodílie slzy lejú sa mu po lícach.
Jeho bolestivý pohľad bijúci opilca.
Jeho srdce opäť puká na kusy.
Asi už nič zo svojho humoru neskúsi.

Pomôcť mu nedá sa, je sám.
Zasmiať on nevie sa, je sám.
Úsmev na perách mu chýba, je sám.
Nevylúdi jediný tón smiechu, je sám...

Šapito pod oknom, on tam nehrá.
Smútok mu v očiach a na perách behá.
Je sám, no nepovie nič.
Okolo jeho života divoko plieska bič.

Svoj život premárnil, na stole má svoj osud.
V papieri pichnutý maličký súd.
Na papieri slová, ktoré čítať nechcel.
Ostal sám, či chcel alebo nie.

Opäť raz plače, na pleciach má boj.
Opäť raz smúti, nevie čo robiť.
Nikdy už nebude na tom,
Akoby on chcel...

Čo sa dá robiť, život je v kýbli.
Jeho raz odmietli, nemá viac čo stratiť.
Bál sa svojho osudu teraz ho má,
V rukách ho drží, osamelý pán.

Bol to klaun a jeho život skončil.
Bol to muž, bez rodiny nemal nič.
Bol to človek, nič mu viac neostalo.
Tak ostal sám... Plakal - to mu život vzalo.

Veľký to súd, o jeho život,
Malý to čin, o jeho úsmev.
Veľký bol človek, no malý v iných očiach.
Nedá sa nič robiť, jeho život skončil...

Bol to klaun, v šapito nehral.
Bol to klaun, ostal sám.
Bol to klaun, jeho život sa stratil.
Bol to klaun, nič mu úsmev na tvár nevráti...

 Báseň

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu