A ticho rozprával.
V šumení lístia však zastával.
Díval sa na krásu,
Na prírodný sen.
Díval sa na spásu,
Nemal tú len.
Lemovaný opasok,
Ozbíjaný kov.
Všetko toto v rukách mal,
Na rukách však krv.
Dlane zopnuté,
Úsmev na perách.
Vážny a smutný,
Prekračoval prah.
Nikdy nechápal,
Slovám obyčajným.
Nikdy nechytal,
Čo sa stalo priezračným.
Nepoznal bolesť,
Netrpel s ňou.
Odpadlík v pekle,
Volaný mnou.
Zázračné myšlienky,
Každý sa skrýva.
Nikdy to nebola
Jeho chyba.
Bez duše chodí,
Skrýva sa v sne.
Kričí po ulici,
Akí sme.
Boh ho neprijal,
Vrahom však nebol.
Zobudil sa v pekle,
Kde nebol s nehou.
Nepoznal lásku,
Nemal žiaden sen.
Iba sa túlal,
Krídla havranie rozprestrel.
Tiché slová a obdivný úsmev.
Nikdy sme nevedeli,
Čo zač sme.
Pýtal sa ľudí.
Chorý nebol.
Po svete chodil,
Vzhliadal nebo.
Podozrivý dojem budí,
Nikdy sa nesprával slabo.
Vždy bol jeho koníček,
Nespadnúť na dno.
Nikde ho nevidím,
Stalo sa niečo?
Kričíme po ňom.
On nepovie to.
Tie slová obyčajné,
Slovko prepáč...
Nezapadol nikam,
Na Zem určite.
Vždy vravel vety,
Nikdy nie určité.
Vždy sa bál,
No strachom netrpel.
Vždy miloval,
No láska jeho nie.
Kto to vlastne bol?
Človek, či iba tieň?
Nik nevie.
Bol z horúcich pekiel...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
zabudnuta
15. 5.mája 2008 20:34
nádherné..také bolestné smutné precítené...krása
Napíš svoj komentár