V očiach nemám žiadnu ľútosť,
iba strach.
A ten sa hrnie mi pomaly do celého tela,
keď som osamelá.
Prach usadol na podlahe.
Ja sa skláňam k nej stále a stále.
Nehľadím na minulosť,
pozerám vpred.
Ale neviem sa dostať cez tamten stred.
Rozvíriac prach som sa cez izbu dostala.
Pár dní so mnou mlátila postava.
Ktorú ani identifikovať riadne nemôžem.
Som sama, čo ja sa na niečo zmôžem?
Odfrknúc naštvane,
sadám si do vane...
Usedavý plač som spustila.
Zo seba som emócie vyliala.
Slzy sa mi roztiekli po tvári,
ktorá už nie tak nádherne žiari.
Ale tá žiara sa rozliala teraz na teba,
na toho prekrásneho anjela,
ktorý ma stráži vo dne i v noci.
Chcem i ja byť ten anjel,
ktorý strážiť niekoho bude.
Chcem sa dostať do neba,
ale dlhá cesta – to nie rýchlo ujde.
A tá bolesť, čo prežijem zas...
Neposlušný pramienok dávam si za ucho.
Utriem si slzu krvavou ponukou.
Nechytám paniku,
len som o veľa prišla.
Nespomínal niekto klišé?
Bolí ma to, srdce ma kúše.
V hrudi už dlho nebude.
Chcem si ho vytrhnúť,
bolí čoraz viac.
Nechcem byť bábka na hľadisku,
čo podľa povelov kluše.
Pusťte ma do neba,
chcem tam ísť.
Nechcem si už svedomie čoraz viac hrýzť,
čo som urobila je minulosť.
Chcem …
Nikdy mi nepomôžeš, ako inak.
Tá chvíľa – to bude dlhšia ako míľa...
Zelený koniec s trávou na mňa bude čakať.
S jamou na ihrisku,
kde golf sa dá hrávať.
Ale priezvisko mi ostane,
na pomník sa dostane.
Že umrelo tu dievča milé,
jej život nadarmo vyhasol – míle a míle...
Je to len pár metrov, ubezpečujem sama seba.
No je to veľmi dlhá chvíľa...
Cez okno sa dívať nedokážem.
Ubieha vlak a zase ma to svedomie hrýzie.
Sme len pešiaci a šachové figúrky.
Niekto je lepší, niekoho radšej dajú preč.
Sme len pešiaci či veže či kráľovia.
Sme len figúrky na kockovanej podlahe.
Prečo sa všetko okolo nás tak strašne hýbe?
Prečo je svet rozdelený na dve?
Sme čierna a biela,
nepredstaviteľné zlo.
Čo nás to preboha zase popadlo?
Sú tu len samé skazené ulice,
kde to zapácha ľuďmi tvrdohlavými ako mulice.
Kde sa len boje odohrávajú,
kde nikto nemiluje tú druhú stranu.
Tá biela predstavuje krásu,
čierna zas zlosť.
Prečo sa nik nepridá
na stranu kráľov?
Mier by popadol
asi každú z nich.
Ale nikdy sa nepridajú,
pozrite sa na nich.
Sme len pešiaci,
králi a veže.
Sme niekto,
koho svedomie hrýzie.
Sme niekto,
kto sa snaží vzbudiť dojem násilia,
keď nič také nejestvovalo -
nebola to najkrajšia krajina?
Sme len pešiaci a nimi budeme.
Kým na svoje úlohy nezabudneme.
Kým sa z tých našich snov vyspíme.
Dovtedy tu máme ešte horší svet, jedine toto istíme.
Sme len pešiaci a nimi budeme!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár