Krásne ticho,
blesky hromy.
Všade láska,
prenáša sa za hory.
Nikto nevydrží,
dlhšie hore.
Ľahá do postele,
vykladá nohy.
Pozerá do povaly,
nič ho neruší
No on čosi tuší,
keď buchnú dvere na chodbe.
Sladký hlas sa ozýva,
chodbou k nemu ktosi kráča.
Skôr ako si vlasy vonku v daždi zmáča,
vykukne von z izby.
A tam jeho krásnej ženy,
duch jednoducho chodí.
Nenazve to krásnym snom,
nenazve to osudom...
Vykročí vzad,
nohy skríži.
Odrazu padne do zadu.
A ona k nemu sa blíži...
Vtedy šepká čosi zlé,
keď on na posteľ padne.
Že pomsta sladká je,
že ona ho zabije.
Ako on zabil ju,
smrť dá mu takú.
Nedopustí nič,
vezme si na neho bič.
„Zabiť si ma nemal“
šepká potichu.
A on stráca poslednú kvapku dychu.
Veď chvíľu vtedy ešte snil,
aký život bez nej bol.
Že sa nedá snívať večne,
dlho a nekonečne.
Že každá chvíľa zrazu príde,
keď niekto niekomu na um zíde.
Pomsta sladká je,
teraz ona ho zabije.
Takú smrť si zaslúži,
je v tom až po uši...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
crca
4. 7.júla 2007 16:28
Ty máš básnicke črevo
Napíš svoj komentár