chrabrosť zas lapí po dychu.
Nikto sa nesmeje,
všetci sú v pomyku.
Slzy už stiekli,
dobrému srdcu po tvári.
Hľadá tú hviezdu,
čo pre každého tak krásne žiari.
Nenašlo nič,
smeje sa potichu.
A ticho sa zarýva,
každému do dychu.
Vietor sa zasmial,
studeným hlasom-
chlad zoslal na zem,
ostatných život pohasol.
Ľudia už nesmú,
na svete byť.
Každý je vraj ten naj,
no nik sa nesnaží žiť.
Každý sa zabíja,
každý je pán.
Ale nikto nás nechráni,
nik nie je sám.
Láska sa stratila,
nebo sa zatiahlo.
Kalamár na zem dopadol,
atrament sa rozbehol za vodou.
Nikto sa nesmeje,
každý sa mračí.
Slzy im stiekli,
tak sa vám to páči?
Keď každý plače,
nikto sa nesmeje.
Trhá im to dušu,
a v rukách zvierajú kušu.
Amor zle zamieril,
netrafil sa zas.
Láska sa stratila,
neostal po nej ani slabý jas.
Nikto sa nesmeje,
nikdy už nebude.
Každý je na ihlách,
čo s nimi bude?
Chrabrosť sa nezdvíha,
nevie sa pohnúť.
Noc sa zarýva,
do našich sŕdc.
Zima už nadišla,
vločky už padajú.
Nikdy nepovieš,
ako miluješ zvuk.
Zvuk, ktorý sa ti zarýva do uší,
Zvuk, ktorý počuješ a dušu ti nivočí.
Zvuk, ktorý dostal ťa z priepaste...
Preto... Prepáčte.
Pohla sa dýka,
kuša vystrelila.
Amor zakvílil,
hrozba zamierila.
V srdciach každého zavládol chaos,
nechajte to tak,
je to len faloš.
Ale prečo...?
Vtáky už nespievajú,
len pušky strieľajú.
Delá vybuchujú
a posledný dych nám vzal.
Prečo sa nikto nesnaží,
oddialiť žiaľ.
Prečo sa nikto nesnaží,
ponúknuť slnka žiar.
Máme len pohromy,
bolesť sa stupňuje.
Chceli to tak?
Určite nie...
Chrabrosť a chlad,
do kopy sa dali.
Jednorožec utiekol za hory.
Jeho belasá hriva posledný krát sa vzoprela,
posledný krát sme videli nášho priateľa.
Potom už nebolo nič len chlad,
tomu sa vraví kamarát...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár