do výšky a krásy.
Nedokáže nikoho,
potiahnuť za vlasy.
Nemôže sa načiahnuť,
za tvojou tvárou,
nemôže spraviť krok,
cez jeho trávu.
Jeho lístky hrabú sa mu z bokov,
je ich veľa, neúrekom.
Krásne púčky z neho rastú...
Jeden deň,
keď kvet dorástol.
Ruža krásna z neho vznikla,
šla rovno do črepníka.
Potom ruka muža odtrhla ju,
do knihy dala ju a viac sa nestarala o ňu.
O pár rokov neskôr,
keď ruža zlisovaná bola.
Otvoril knihu
a úsmev hodil na ružu.
Tá už neschopná pohnúť sa,
putovala do skla.
Tam ostala navždy,
bola bosá.
Dostala ju krásna žena,
ktorá dala svojmu dieťaťu do vena,
takú istú krásu, čo ruža mala.
Vraj, aby sa lepšie mala...
Takto ruža skončila,
keď u muža vyrástla.
Keď sa o ňu niekto staral,
keď nebola len taký ker.
Keď nerástla nadarmo,
keď ju dostali zadarmo.
No bola to krásna ruža,
ktorá neskončila v zemi.
Ale v rukách krásnej ženy,
ktorá milá k nej bola,
nikdy ju nezahodila.
A bola to ruža,
čo našla jej muža...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
endre-silentname
12. 9.sept. 2007 19:21
Táto básnička ma skutočne ohromila. Doslova si to vystihla. Niekedy je krása niekde úplne inde a nemusí byť len bežná ale niekdy aj večná ako jej tú ružu daroval zlisovanú a teda ak si ju odložila bola večná a to je pekné. Páči sa mi.
Napíš svoj komentár