Vedú ma po schodoch.
Neprítomný pohľad...
a ruky vo vreckách.
Slzy na lícach...
A oči červené.
Pery stisnuté...
A ruky v päste zovreté.
Nechty vrývajúce sa do kože.
A kroky namierené von – akože.
Sadajúc na lavičku,
vnímajúc strach.
Cítiac chladné objatie
a slzu tečúcu po perách.
Strasúc sa od zimy,
i keď vonku je teplo.
To všetko – to je peklo.
Samota si náhodu nevyberá.
No vyberá si toho,
ktorého šťastie sa hľadá.
Je to ako jazyk slizkého a nechutného hada,
ktorý sa snaží upriamiť zlosť na niekoho,
kto stúpil mu na miesto jeho.
Chladný vietor rozvial mi vlasy,
neunúvam si
uhladiť ich.
Iba sa pozerám,
kým môžem.
Odrazu ma stisne pri srdci,
rozplačem sa do tichej noci.
Horké slzy – dvojnásobok rozlial sa mi po tvári
a moja pleť na bledo žiari.
Nikto nechápe,
čo sa stalo – vari...?
Či? Alebo? A?
Pýtajú sa vraj moji priatelia.
A v ústach čudnú chuť mám.
Nedokážem povedať ani slovo „Ja...“
V ušiach zaznela mi melódia tvojho hlasu
a zrazu...
Pocítila som len náruč teplú,
ktorá objala ma a zhodila tamto...
Do priepasti chladnej samoty,
kde sa utopí
každý, kto je samotný.
A v očiach mi ostal len obrázok teba,
ako si ma objal a poslal do pekla.
Nebola som to ja,
ktorá to oživila.
Ty si sa mi dvoril,
miloval ma a za mnou chodil.
Ja som prijala, ale dlho som nemohla.
Ty si ma podviedol,
ja som ostala sama.
A nemohla som dlhšie strpieť ten studený kúsok seba,
keď som vedela, že viac nepôjdem – nechcem ísť do neba.
A pozrela som sa len tak ďalej pred seba.
Neutrela som si slzy a nezasmiala sa pre teba.
Len som trpela dlhšie ako som musela.
A neskôr som si aj na smrť pomyslela,
no ešte nenadišla tá moja prekliata chvíľa.
Tak som len potichu dožiť mohla,
čo ostalo mi zo života – smola.
Tá samota ma už dlho neobjala v teplej náruči,
nepovedala mi „Nič ti neručím“
a neusmiala sa na mňa s kyslím úsmevom,
kým ja som sa snažila povzniesť sa nad to – nadarmo.
A tak len sedím,
horké slzy mi stekajú po tvári.
Som jediná,
ktorá v noci tak na bledo žiari.
Aj mesiac sa ukryl za oblak,
a na tvár mi kvaplo len tak – kvap.
A teraz studené kvapky mi zmývajú slzy.
Kým ja ich roním,
on zakrýva tvár mi.
A ja osamotená sedím a hľadím do diaľky.
Kým sa vysporiadam s tým,
čo stalo sa mi.
Prejde hodná chvíľa – snáď ma vezme, šepkám si.
Spadla som do priepasti,
ten pád vidieť nechcem.
Je to na nič pocit,
keď som len malý tieň,
ktorý sa pozrel hlboko do duše jeho
a spýtal sa ho,
či ma ešte miluje...
No pomalé kroky do aleje,
povedali všetko svoje.
A ja len pozerám na dve strany – lákavé oboje.
Beriem strednú cestu – nechám to času.
Či mi vylieči tú skazu,
čo v srdci sa narobila –
prejde teda vážne hodná chvíľa...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár