Tie padajú mi do tváre.
A mesiac kľudne sedí,
Na svojej oblohe.
Tiene stromov, tiene duší,
Srdce mi ostro búši
A pripadám si,
ako by som nemala nič v duši...
Nepočujem nič, ani krik,
Ani šuchnutie, či klepnutie, či ryk.
Nepočujem slovka, ktoré hovoríš.
Nepočujem láskyplné „Ešte ma ľúbiš?“
Mesiac nezapadá, no v okne vidím tvoj tieň.
Tvoje srdce búši pre mňa,
No moje pre teba už nie.
Vystrašený pohľad na tvári, keď ťa znova vidím.
Hoc mŕtveho, no predsa teba...
Možno len keby som chcela dotknúť sa neba
A zastaviť príval prebdených nocí.
Pomaly uvedomujem si...
Že nebol pravý si.
Ale ten druhý, ktorý ma mal rád.
Aj ako najlepší kamarát.
A teraz... Si preč.
Tvoja svieca zhasla
A pergameny s básňami zahasili môj žiaľ.
No neviem sa spamätať, som v nenávratne...
Na srdci mám obrovskú ranu,
Nevylieči ju ani čas.
Krváca a otvára sa, o chvíľku je hlbšia ako tá v nás.
Nik sa nedokáže pohnúť, hoci ty duchom si.
A ja človek kričiaci a bažiaci, ťahajúci seba za pačesy...
Krik už ustal, znova počujem hlasy v mojej hlave.
No teba nevidím, a tvoj tieň je v nenávratne.
Už len počujem, ako kdesi plačeš.
Lebo ja neľúbim ťa a ty to predsa vieš...
Dotknúť sa teba nemôžem, ani nebies.
Dotknúť sa pekiel musím, ale ty nechceš.
Musím niekam odísť, nech nie som sama.
Ale ostanem radšej so životom krutým,
A nebudem sa báť svetiel dávna...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
endre-silentname
4. 7.júla 2008 09:44
Krásna básnička... sú v nej tak bolestivé pocity, že keby si to prevrátim na svoju stranu, tak by som mohol povedať, že to poznám. Ten pocit som už zažil a je to niečo strašné.
Napíš svoj komentár