Ako rok bez dažda.. cítim sa byť opustená. Vysmadnutá hladám prameň šťastia. Prahnem po ňom. Túžim po ňom. Chcem ho. Moje pery sa ho už dotýkajú. Cítim vyplašené búšenie srdca. Zmetok a panika. Tá zvláštna chuť na jazyku. Nedokážem sa ho nasýtiť. Steká mi hrdlom az do duše. Vysala by som všetok jeho šťastia. Po každom dúšku silnejšia. Ale nestačí to! Mne nestačí cudzie šťastie! Kde je to moje? Stávam sa netvorom. Do nocí sa utícham. Sama pred sebou unikám ..Pozerám sa na hodiny a sekunda nieje večná. Čas plynie a ja neviem koľko z neho patrí ešte mne. Pokiaľ šťastie nenájdem kludná byť nemôžem. Liek ešte nevymysleli..a vysávanie iných už nestačí. Potreba je stále vačšia a život kratší. Tak príď. Príď si po mňa. Naplň ma. Nech ťa môžem rozdávať tiež. Osvieť tú tmavú miestnosť. Osvieť tú dieru kam som zapadla. Poď a ukáž mi východ. Čakám ťa...

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár