1. Najprv sa nastajlujeme. Ak sme žena, do najbližšieho sekáča nás zavedú ľahučké umelecké krôčky, ak je naše pohlavie skrz – naskrz mužské, poslúži ťažký krok vo vojenských bagandžiach, očividne patrične unavený životom. Ou jé. V secondhande vyberáme samé hippiesácke šatky, otrhané rifle, batikované sukne – jednoducho veci, ktoré nás odlíšia od šedivého davu nudných slovenských ulíc. V poetickom tele a poetickom odeve poetický duch!
2. Vymyslíme si nejaké problémy, čím tragickejšie, tým lepšie. V krajnom prípade poslúži aj práve zosnulý škrečok, no omnoho lepšie je napríklad hlboké znechutenie nad prehnitosťou spoločnosti. Usúdime, že nám tento pálčivý problém nedá spávať a utečieme z domu. Hor sa ku kanálom! Ak nás depresia nemotivuje dostatočne, nuž, čože sa dá robiť, musíme do ťaživého balíčka na plieckach priložiť aj túžbu po inšpirácii, ktorú poskytne len špinavá realita sveta vôkol.
3. Necháme prácu prácou, dáme výpoveď a vrhneme sa na básnenie/komponovanie/maľovanie obrazov s extra vysokou umeleckou hodnotou (umelecká hodnota je dostatočná vtedy, keď je väčšia ako ego súženého umelca, teda v podstate nikdy). Ak ešte študujeme, odídeme zo školy, prípadne prejdeme na umeleckú školu, kde si nájdeme umeleckých priateľov.
4. S umeleckými priateľmi začíname vymetať bary. Niektorí umelci podľahnú nutkaniu nájsť si umeleckú spriaznenú dušu a niekoho do postele, čo je celkom v poriadku, láska je sexy a umelecká. Musí však skončiť skoro a kruto – ak s umeleckým priateľom prežijete zopár spaľujúcich vášnivých nocí, aby potom umrel na predávkovanie (drogy sú umelecké taktiež, ich konzumácia je povinná), je to priam výborné. Ak frajera/frajerku nie a nie nájsť, nevešajme hlavu (vlastne nie, zvesme ju poriadne hlboko podľa hesla „čím smutnejší, tým lepší umelec)! Samota je skvelá, romániky na jednu noc taktiež poskytujú dostatok inšpirácie.
5. Po niekoľkotýždňovom umeleckom vymetaní barov prichádza fáza „nie je čo do úst vložiť.“ Vtedy sa treba pokúšať vydať zbierku básní/ predať obraz/ nahrať s umeleckou kapelou cd a zarobiť si tak zopár drobných, aby sa živorilo o čosi pohodlnejšie. Samozrejme, ľudia umenie oceniť nevedia a tak vám zbierku básní a cd nikto nevydá a obraz nik nekúpi. To je údel všetkých umelcov. Žiaľ a hlad nás vženú do tvorivej krízy, ktorá však potom ustúpi a dovolí tvorbe prekvitať. Žalúdok je hladom skrúcaný.
6. Napokon prichádza najzáverečnejšia a najsmutnejšia fáza – umelecké umieranie. Niektorí umelci umierajú až v starobe, zrejme preto, lebo sa im darí predávať obrazy a zbierky básní a opatria si plesnivý byt bez nábytku, v ktorom so šťastím, jednodennými láskami, ovčími kiahňami, všami a čiernym kašľom prežijú zvyšok života, omnoho lepšie je však umrieť mladý, s cieľmi a ideálmi, umrieť za lásku a za svet. Umierame niekde pri kanále na hlad/krajné znechutenie/smútok/zlomené srdce/na predávkovanie a naše telo ostáva vystavené na trávniku ešte niekoľko nocí ako smutné varovanie umeleckým nasledovníkom. Nech nám na cestu ničotou smrti svieti vedomie, že sme prežili plodný, umelecký život.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
nikol545
5. 5.mája 2011 16:11
strašne sa mi to nechcelo čítať....
Napíš svoj komentár