Dalimi meno Francess.
Na ďalšie dni som sa cítil rovnako. Nič zaujímavé. Jediné čo som robil, bolo že som sa bil, pil som, spal som a hlavne som veľa cikal. To nikdy nepochopím, prečo má ta obria pani, u ktorej býva mamička, prečo ma tak silno zbila. Mama síce hovorí, že mi iba dala slabo po zadočku, ale to vôbec nie je pravda. A čo tu ten mimozemšťan stále robí? Toto je iba moja mama.
Už som na svete týždeň. Ani by som nepovedal, ako rýchlo mi to ubehlo. Už som začínal jasnejšie rozoznávať ňufáčiky ľudí aj svojej rodiny. A na jedenásty deň svojho života, predstavte si, čierny plášť predo mnou sa roztrhol a ja som začal pred sebou rozoznávať fľaky. Všetko sa do seba miesilo, ale keď už som sa pozeral dlhší čas, začal som si uvedomovať slabé odtiene fialovej žltej a modrej, ktoré dokopy tvorili nejaké obrázky predo mnou. Ale čo som uvidel ako prvé, bol ňufák obra, takzvaného človeka, ktorý sa nado mnou skláňal. Otvoril ústa a začul som to. Bol to vysoký dráždivý zvuk, ktorý vyšiel z jej papule. Schúlil som sa k svojej mamičke, aby ma ochránila.
Ako na jej povel, pribehol ešte väčší obor. Všetci mali divné papuľky a zrovna tá jej sa divne rozšírila. Ľudia tomu vraj hovoria úsmev. A znovu niečo začala mrmlať. Nič som nerozumel.
A v tom začala ku mne naťahovať svoje dlhé palice (ruky). Na konci mali veľké placky. Vyzerali hrozne, veľmi strašideľne. Nevedel som čo mám robiť. Jej zvuky z papuľky vchádzali do mojích ušiek tak hlasno, že som sa v momente strhol a zaliezol maminke pod labku.
A tak to chodilo veľmi dlho. Prechádzali tie najkrajšie časy môjho života. Hral som sa zo súrodencami a učil som sa chodiť. Avšak vedel som, že tento deň raz príde. Hlasný zvuk označujúci niečí príchod sa hlasno ozval v mojich ušiach. Rozbehol som sa ku vchodovým dverám. Moji súrodenci tam už boli a prezerali si nového. Obryňa si podávala ruku s nechutným obrom, pardon. Človekom.
Keď si ma ten človek dlhý čas prezeral, chytil ma za obojok a vliekol preč. Bolelo to. Chcel som sa vyslobodiť, ale nešlo mi to. Snažil som sa zrýzť, kopať, kňučať, nič nepomáhalo. Iba ma vliekol preč.
Potom sme nasadli do veľkej rachotiny. Robilo to veľký hluk a hojdalo sa to tak, že mi z toho bolo až zle. Všade okolo sa ozývali temné zvuky, ktoré mi prenikali až do morku kostí. Hrozne som sa bál. Nikto tu so mnou nebol. Kde sú všetci? Kde je mama teraz, keď ju potrebujem? pýtal som sa sám seba. Obracal som sa. Tie zvuky mi nedali pokoj. Bolo to hrôzostrašné. Musel som zakňučať. Potom aj zavrčal a začal sa oháňať labkou. Nemohol som dovoliť, aby mi tá vec niečo urobila.
V tom, akoby z dela som dostal ranu do čumáka. Videl som svojho nového pána, ako sa na mňa pozerá, vyzeral veľmi nahnevane. Došlo mi, že som to nemal robiť.
A prišiel aj hnev. On mi nemá čo prikazovať. Iba som sa bránil. A tak som silno zavrčal, ale skôr, ako som sa stihol ohnať labou, vyletela jeho palica (ruka) a strafila môj ňufák tak silno, že som nestihol urobiť nič. Zakňučal som a stiahol sa pod kreslo.
To sa to s ním pekne začína.
A boli sme doma. Vypustil ma do domu. Strašideľné a smradľavé miesto. Prešiel som do veľkej miestnosti. Vyhľadával som miesto, kde by som sa mohol uložiť. Pohľadom som zablúdil k veľkej veci. Vyzerala pohodlno. So stiahnutým chvostíkom som tam pribehol a vyliezol. V smrade som zaspal.
Zobudil som sa na pánov krik. Videl som ho stáť priamo nado mnou, palice (ruky) zodvihnuté. Jeho hlas mi opäť do uší udrel priveľmi silno. Začal ma mlátiť a ja som iba vyskočil pod bodavou bolesťou v labke. Už predtým som sa učil porozumieť ich reči, ale tento raz som zachytil iba dve slová: pohovka, fuj. Nevedel som, čo to znamená, no pre istou som zliezol.
Ani ma po dlhý čas poriadne nekŕmil, stále ma bil a mne to bolo veľmi nepríjemné. Aj tak som sa ho naučil mať rád. Bol to môj pán a ja som si nevedel predstaviť, že by to mohlo byť lepšie. Aj na mamu som už úplne zabudol.
A bolo to tu. Môj rok života. Cítil som, že dospievam. A verte alebo nie, čo on urobil. Iba sa ku mne sklonil a pošepkal: "Už nie si šteňa. Nemáš nijakú hodnotu." A vyhodil ma pred dvere. Najprv som mu nerozumel, myslel som, že sa ku mne vráti. Ale nestalo sa. Na mamu som už úplne zabudol a teraz ani neviem, či ma má ešte niekto rád. Zostal som sám.
Ráno som sa zobudil pri odpadkovom koši. Bol som nesmierne hladný, ale neodvážil som sa do toho strčiť nos. Videl som okolo prejsť malú obryňu. Dievčatko. Pozrela sa mojim smerom a s krikom ku mne bežala. Ja som sa k nej tiež rozbehol. Bo som nesmierne šťastný. Konečne je niekto rád mojej prítomnosti. Chcel som ju poriadne povylizovať za to, že si ma všimla.
Ale ako náhle som začal skákať, vrtiac chvostom, zhodila ma a zakričala nesmieš. To asi znamenalo to isté ako fuj. No viac som sa o to nestaral, lebo mi nedala po čumáku, ani ma nezbila. Iba so mnou dlhý čas sedela na ulici a stále niečo hovorila. Pochytil som iba: "Musíme s tebou niečo urobiť. Nemôžeš tu takto zostať,"
Potom vstala a zobrala ma za obojok. "Poď, Darling, pôjdeme ku nám domov." povedala a viedla ma preč od miesta, ktoré som už celkom dobre poznal.
Ako sme tak išli po ulici, uvidel som niekoho a niečo pred sebou kráčať. To niečo, to bol iba obyčajná obor. A niekto, to bola nádhernná fenka, ktorá so zdvihnutou hlavou kráčala naproti mne, pánovi pri nohe.
Vôbec som nepomyslel na to, že ja by som mal poslúchať, ona bola pre mňa dôležitejšia. Potreboval som za ňou ísť. Musel som. Vytrhol som sa dievčatku a pelášil k nádhernej fenke.
Ako sa voláš? pýtal som sa jej naším tajným psím jazykom, ktorému obri nerozumejú. Ale ona iba odpovedala: Nemal by si jej ubiehať, pozri ako sa cíti.
Nedbal som na jej slová, začal som ju očuchávať a olizovať.
V tom pribehlo dievčatko, zdrapilo ma za kožuch a dostal som vynadané. Asi za to, že som odišiel. Kráska mala pravdu. Ale aj tak to stálo za to. Zvyšok cesty som si nepamätal, bol som zasnený do života iných psov a do fenky, ktorú som stretol.
Dostal som najesť a napiť, pekný pelech, všetko podľa mojich predstáv. Vyzeralo to s novou svorkou dobre. Hrali sa so mnou a mali ma radi tak, ako som to ešte nikdy nezažil. Boli to nádherné chvíľe. A užíval som si aj cvičenie povelov. Nevedel som, čo znamenajú slová, ale bolo to nové.
"Darling, sadni," povedalo dievčatko. V tých slovách som nevidek žiadny zmysel, tak som ani nič nerobil. Niekto ma potlačil dolu za zadok. Keď som zrazu sedel, dostal som odmenu. A niekoľko ďalších takýchto trikov.
Po nejakom čase som vnímal význam slova a vedel som, čo mám robiť ako povedia ku mne. Vždy som ich príkaz s radosťou vykonal. Dostal som potom odmenu.
Miloval som svoju novú rodinu, svorku. Poslúchal som a oni z toho boli šťastní.
Raz keď sme cvičili, do nosu mi udrela zvláštna vôňa, taká, akú som nikdy ešte necítil. Nebolo to ďaleko, tak som sa rozbehol tým smerom. A je to tu. To ale voní dobre. Ani som si neuvedomil hlasy, ktoré ma volali.
Až po chvíli, keď som na chrbte ucítil slabý výprask som spozornej a pribehol. Nebola odmena. Škoda. A toto sa dialo viac krát, vždy väčší a väčší výprask. Raz to tak zabolelo, že som to úplne prestal robiť. A všetci boli spokojní.
Aj ja. Teraz som mal naozaj pekný život. Bol som už navždy šťastný.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár