čo zrieknu sa bolesti,
čakať v strunlosti dňa nového”
Rozleptaná myseľ, posraných sedem preč, krátke sú dni, keď sa tak váľam v mesiace neprezlečenej posteli, zažltnutá plachta, prepotené vankúše, zvyšky popola zažraného v obliečkach.
Zatuchnutý vzduch, sťahujúci škrtidlo vôkol už bez tak beznádejne stratených pľúc.
Cez vetrák ku mne doliehajú zvuky končiaceho dňa, praskanie výhybky, rukot trolejbusu, hlasy ľudí z mokrej studenej ulice tam dolu.
Prevrátim sa na chrbát, rukou zabehnem vedľa postele, ó pardón, vedľa matracu, nazývam ho posteľou, iba tak čisto sarkasticky, tak ako zvykneme niektorých ľudí nazývať ľudmi, pričom ten uštipačný hlások vnútri nám hudie úplne inú tichú pieseň, však to poznáte, čo si budeme klamať.
Oh kurva to je strasť, prehmatávam neznáme teritórium na dlážke, ruka sa kĺže po podlahe, dych tej päťnohej šelmy prahne po rannej cigaretke, dorazil som do ciela, chartč je prázdna, kozub chladný, zrejme tu už poriadne dlho nik nebol.
Ah do prdele!
To zaklínadlo si mimochodom opakujem každé ráno, keď zabudnem večer nakúpiť.
Začne sa to vždy tak kruto, nemilosrdne, ale ako sa to rozbehne, hneď ako to odpáli celé, zvykne sa to zvrtnúť k lepšiemu, je zbytočné upadať na duchu.
Tá voš v posteli sa pousmiala, prišlo jej na um, že by to bol ideálny príklad motivačnej literatúry pre najťažšie prípady depresie a samovrahov ohýbajúcich prelomené chrbty na verejných prácach...
Nevadí, treba rýchlo postaviť čaju, bič boží, ten rozprúdi tu kolomáž v mojich žilách, majte zľutovanie, odhodím paplón, chvíľu hľadím na steny, na šialené kresby, na úryvky hlbokých myšlienok, na žvásty vznešených húb, zas sa uškieram, nuž poriadny flash, čudný deň, keď nevidíte viac dní denné svetlo, pripadáte si niečím zašpinený, môžte aj vyliezť z kúpeľov Madame Dupletovej ale aj tak cítite na sebe niečo nečisté, alebo v sebe, koža sa dá umyť, ako dobre... duša, tá sa odkrýva až na samý koniec, ako sa to spieva v jednej odrhovačke, našťastie pre krinda pána, si predstavte, žeby ste hneď na ľudí vybafli zo svojou zašpinenou dušou, hrôza na to čo len pomyslieť.
Sleduješ sa mudrc?
Zas vedieš zbytočný monológ, ou! to už ma rozpohybuje, horko ťažko povstane.
Heró starých báji, posteľ bývala jeho väzením, bez zbraní, tie odhodil voľakam na dno, rieky, žaburiny, čert ho vie kam, poprechádzam sa po tom neútulnom kamrlíku.
Zažnem svetlo, pozriem sa vôkol, na tú spúšť, rituál, otvorím okno.
Postavím sa doň, sledujem ten temný ruch tam dole, svetlá šľahajúce sivou cestou, čierne obrysy ľudí pachtiacich sa hore dolu, psa serúceho do prezahrádky osadenej miliónmi cedúľ o trestuhodnom správaní sa psíčkarou, menujúcej hrdeľné tresty, ktoré ich postihnú ak ich chytia.
Mňa nikdy nechytia!
Bláznivý dôchodca s mopslíkom vytláča lajná, démonický smiech, no len si poďte..
štát!,
som tu ešte, ja som tu!
stojím na vlastných, ešte močím sám,
len si podťe po mňa a tuna Vinkyho juniora, sereme na vás!
Vytrháva tu ceduľku zo zeme, láme ju na prach, tortúra Španielskej inkvizície, “ak blabla uhradíte pokutu vo výsške 300 500 50eur...” dostávajú čo preto.
Ahh, ale jedno sa mu uprieť nedá, ten vzduch z vonku má šmrc, má v sebe voľačo elegantné, ako vám vniká cez hrtan, ako vás utvrdí, že ste tu, že ste živý, okno sa s tupým žuchnutím zavrelo.
Na stole medzi zmleťou popísaných papierov ležal telefón s prerazeným displayom, pri pohľade naň mi zišlo na um, človek by povedal, že tie moderné veci už nič nevydržia, avšak výnimka potvrdzuje pravidlo.
Funguje, už roky, pribúdajú pukliny a stále mi sprostrekuje syntetický hlas na druhom konci, zamastené sklíčko, čo si mi dnes pripravilo.
Dva neprijaté hovory, asi je Londýn zas raz v plameňoch keď si na mňa spomínajú, alebo žeby ďalšia pietna spomienka na lovca krabov opúšťajúceho palubu v nádeji exkurzie ľadového Severného oceánu?
Čudné.
Rusák a Mexiko, no jasné, jedno z druhým.
Kde som to len dal, hľádám zbytky, nažltlý dotrhaný papier, nikde nič, ani stopy.
Vzdám to, on sa sám prihlási úradom, stačí mu dať čas.
Pozdĺž zaplnenej ulice, plnej nervóznych tvári skrytých v plechovkách, roj svetiel, čiary pokreslené po zemi, zem plná kaluží, rútil som sa ako prízrak k pumpe, límec sa mi zarezával do klúčnej kosti, odporné škrabanie, zahliadol som sa v odraze zastávky, prízrak, ako sa za mnou vlní prešivák, kabát neskrýva on odhaluje, chytal som jednu cákanicu za druhov, pár minút vo svete a už mám premočené nohy.
“Pamätajte najdôležitejšie je udržať nohy v suchu!” to vždy vykrikujú rozzúrení seržanti, niesom vojak našťastie, ten žalostný vietor mnou šklbal, dobiedzal ale ešte nemal v sebe toľko precíznosti.
Jedno kríčie, to mi večne šlahne po ksichte.
Pumpa prekypuje životom, to teplé hniezdočko, zadný pult okupujú zlé pohľady, chlapíci v bundách, akási slečna s preloženými nohami, bundy sŕkajúce kafé, v zadnej časti sa rozvaľujú dva pupky, obrovský fízel si ma premerial od hlavy po päty, opovrhol a odvrátil sa k svojej bagetke, druhý neprestával zízať.
Začínaš byť paranoidný kámo, predstavuješ si divoký západ, vývesky na hostincoch a tvoj ksicht s odmenou tisíce dolárov, musel som sa pousmiať, predstava za hlavu vyhodiť medenáče z kapsy, bláznivý nápad.
Paranoja je podľa Freuda znakom latentnej homosexuality, kurcinál, prečo sa sem pchá psychoanalýza, nechaj ju ženským, zastrčeným feministickým klubom hodnotiacich každučký krôčik zatvrdnutých, naničhodných, ani nechcem vedieť ako nás nazývajú.
To je ono, mám to!
krajina v tvojich očiach,
mŕtva zúfalá zem..
“čo ti dať?” Pumpár je herec okamihu, vie si načasovať príchod na scénu, v pohode chlapík, možno preto, že jediný náš spoločný kontakt spočíva v podaní krabičky a presunu žltých, strieborných šúlancov po pulte.
Má srandovný prízvuk, chšš, prešli sme si základ výmenného obchodu, v evolúcii sme v tých pár sekundách prešli až k vzniku peňažného trhu, vrchol, hľadíme nahor s bradou vystrčenou.
Miznem preč z tadiaľ.
Majte sa pupky, bundy a vôbec celý ten váš butik, v hlave mi víria nezmyseľné myšlienky.
Keď nemáte žiadne očakávania, prichádza zvláštny uspokojivý pocit bezstarostnosti, bol som ním skrz naskrz presiaknutý,
kolom dokola, kolo bloku, ulice hltajú vaše kroky, dlaždice sa menia na hlavy, rozgniavené draky smejúce sa tváram hľadiacim na zem, toto mesto nedovolí aby sa mi niečo stalo, cez deň patrí im ale v noci sme spolu za jedno.
Táto sezóna sa tak skoro neskončí.
Ah cítim ťa, žiadne staré časy.
Tvrdohlavo som si dupol, vykročil za rozžiareným nástupišťom v diaľke.
Zástavka, plná zachumlených čudákov, igelitkári, skupinka žobrákov holdujúca na lacnom ovocnom, kontrast s rozpučenými vysmiatymi ksichtíkmi, ako mi to znelo v ušiach ten smiech.
Cez ulicu odpratávali padnutý strom, búrka vzala toho starouša so sebou,
už je niekde ďaleko, už si nezašumí, nepohostí havrany, nezasmeje sa holubím vtípkom ako svojim trusom trafia nové sako podnikateľa, čerstvo vybraného z čistiarne.
Smial sa až sa dosmial, smutné.
Čo po tebe ostalo?
Hŕba drevenných údov roztiahnutých k nebu, starý nemý žartík.
Svieti sa, vpravo presvitá z okna modré svetlo, všade krik, prichádzam k pasáži.
“Ale ho! Pozrime ktože ide”
Servus priateľu.
“Cíjó, ahoj bráško”.
Zdravíčko chalaniská, trošku som sa omeškal, verím že váš vysoko nastavený bontń mi to odpustí.
Delo, Kult, dobrí chlapi, jeden študent na voľnej nohe, kopa zamestnaní, kopa rozseknutých gordických uzlov, hŕba prasknutých nervov,
Kult to je odveký čašník a všakomak, z jedinej vety vie o čo kráča, jednou nohou vo vysokej spoločnosti, už toho videl viac než dosť.
Obidvaja sú obrovskej postavy, budia strach, Delo má navyše bradisku ako z hôr, nezainteresovaný pozorovateľ by iba tichúčko pípal ako myška.
“To by som povedal! Čo má značka spoločné s presvedčením?”
“No.. počkaj počkaj, ako uvedom si vidíš hebedo v takom vohoze, zúrivo máchajúce paprčami”
“Jáj dopiči, fakt som mu už chcel plesknút jednu”
Počuj Kult, je tu Mexiko?
“Hej, videl som ho tu nikede pobehovať, nikde vnútri sa zašilo”.
Idem ho kuknúť, potom sa vidíme.
“Oukej”
...
“MAMA!”
Za mnou výkriky, pretĺkam sa cez ľudí.
Scéna sa odohráva v klube, v zastrčenom rohu, gauč, na ňom pár odpálených ĺudí.
Vedľa visia cáry závesu, satén smrti, predstava bielej panej ako sa zvýja v tanci, z čiernej vlny vystupuje biela holeň, tenučká šnúrka nad kotníkom.
Vedľa pohovky nepohody, Mexiko, voľačo hudie do diečaťa, ktoré mu nerozumie ani pol slova v tom hluku, poľutovaniahodný obraz, dobíjanie stratenej archy.
Podám mu ruku, ukáže na ňu.
Zoznámenie.
Podá mi ruku, nakloní sa s pošepkaním, ihneď zabudnem jej meno, tá slabosť nášho mozgu na mená, priepasti, oči v ktorých sa odráža zmyselnosť, obleje ma pot, po šíji mi preletia zimomriavky, v tej tme rozoznávam krvavé vlasy, mystický výraz, takto nás trápiť,
iba to ako sú, iba sa objaviť a zatieniť večné diela, všetky tie parádne výtvory, len čo zhliadnete jedno z tých tiel.
Tá jablková vôňa, nemusí ani pol slova preriecť a v hlave sa vám usadí dojem.
Obarený stál, hľadel,
ach biedny život,
pometenci sa trieštia,
zmätok nad zmätok.
Nymfa mizne, niesme pre ňu zaujímavý..
Mávnem mu, poď von.
Cestou sa mi snaží niečo povedať, rozpráva, nepočuť absolútne nič, je nato zvyknutý, jeden veľký rev, celosvetový krik, každý by sme na chvíľu mohli vrieskať čo nás napadne, lákavé ale neučinné, mám slabý hlas, radšej šepkám.
“Miro, Potrebujem vedieť pravdu, jedna holka, urobila mi veľmi zle”
Mexiko nezačínaj s tými deptami prosím ťa, sú tam samé rozvlnené speváčky, vykrikujúce to isté, dookola to isté, každá si o sebe myslí, že môže hrať muziku a ostatné budú tancovať, pravda je však taká, že tak ako sa ona stará iba o seba, vôbec si nevšíma ostatné narúžované pery, tak ani ony si nevšimajú ju, to pôjde takto dookola celú večnosť, až dokiaľ nezačne vnímať a nazerať na iných ako na seba.
“Nerozumieš ma”
Naštastie pre nás oboch.
Obaja sa chvíľu nasilu chechceme.
V hĺbke duše som si vedomí konania svojich slov, ten tok ako sa vylieva z podmáčaného koryta, cítim, že nedokážem udržať prúd na ustálenej úrovní, drvivý Dunaj, zalejeme prístavy, zničíme tie rozbité bárky a pontóny, pohltíme mestá, prepustíme to šialenstvo rovno von z našich hláv, stavajú múry, na uliciach je množstvo múrov, ohrád, nemajú strach z nás, ten des pramení z jednoduchých spojení, z toho ako zapaľujú ich pocity, emócie, keď sa zahľadia, tá chvíľa keď sa zadúmajú, zaletia voľakam ďaleko a keď sa preberú, niesú si celkom istý čo sa stalo, iba sa rozhliadajú vôkol seba,
či si to niekto všimol, čo si o nich pomyslia, slabosť.
Posadnutý jakavý smiech z vyrazených okien domov.
Továreň, istý známi, náhodou osud chcel, že sa v túto noc stretneme, pristúpil k nám, voľačo húdol o spasení sveta, o sile láske a LSD, divné končatiny, zahľadel som sa na svoje ruky.
Mykol som plecami, fakt čudné.
V Brazílii, starec, z jeho tváre si zafixuješ iba tie obrovské brázdy a masité kruhy pod očami, vrásky od koreňov vlasov až do očnú buľvu, prechádza sa iba tak v žabkách, na zemi samá háveď, vlhkosť, hrozné podmienky, ako dnes, ukázal na kaluž z vodou.
Toľko a ešte oveľa viac, voda kam sa len pozrieš, zelená, bude sa ti až žalúdok zdvíhať zo zelene, nemáš problém so zelenou však?
Ani nie ako tak uvažujem.
Je to neutrálna farba, upokojuje, tak ako modrá, ale tam nie!
Tam sa ti bude chcieť nosiť červené šaty, spodky, s chuťou budeš hltať červené cukríky, špeciálne červené, všade sú vykúpené, nenájdeš jedinú samoobsluhu pred pondelkom , kde by mali k dostaniu jahodové alebo pomarančové gumové medvedíky.
Je to ako východná Eúropa, keď prišlo mäso, trhanice na uliciach, rodina nerodina, bratovražedná vojna, v hre je veľa, trón, budúcnosť, džungľa, posraná džungľa.
Kámo, a v tom pekle, teda kúsok vedľa, tam ako som ti hovoril o tom starom, toho s tými vráskami a haldou hôr okolo očí.
Máme s tadiaľ jednu lianu, vieš ja sa zaoberám pestovaním exotických rastlín, tak sa mi podarilo zohnať s tadiaľ jednu lianu, pripravuje sa obskúrne, dlhá príprava, ale potom z nej pripravíš elixír, zažiješ otvorenie, spirituálny zážitok, nadnesieš sa rozumieš?
Šamanizmus mi toho príliš veľa nehovorí, akú to má chuť?
Ako, uhm, ako brečtan, aj keď som nikdy brečtan nejedol, ale myslím, že brečtan chutí zrovna tak.
Má to svoje muchy, nemôžeš potom konzumovať mlieko, niekoľko týždňov, mesiac maximálne.
Takže vlasne tá tvoja burina je prezlečený otrávený brečtan?
Burina?
Vraj burina.
Spoza mňa som zachytil ”Keď sa ma mladí pýtajú”, reakcia bola asi natoľko fádna, alebo natoľko taktná, že sa radšej nechala prehľušiť.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár