,,Krava!Dávaj si pozor!Chceš aby nás tu niekto chytil?!“

,,Poď, neboj sa!“ Naliehavý hlas.
,,Nie! Nemám z toho dobrý pocit...“ Bojazlivý hlas.
,,Vedela som to! Všetkého sa bojíš! Ani do vnútra sa neodvážiš ísť!“ odvetil jej hlas plný pohŕdania.
Hrobové ticho...
,,Ale...“ začala bojazlivo
,,Ticho! Nechcem nič počuť! Zasyčala.
Ruku si zabalila do hrubej látky a vyrazila okno. Zvuk sa rozliehal po celej budove,až napokon ustal.

O niečo väčšia postava sa pretiahla otvorom sťa mačka,dávajúc pozor na črepiny. Drobná postava ju nasledovala,keď znenazdania vykríkla od bolesti.Porezala sa.
,,Krava!Dávaj si pozor!Chceš aby nás tu niekto chytil?!“
,,...Nie...prepáč..“ Bojazlivo odpovedala.
,,No tak! Zapni si baterku a dávaj pozor pod nohy.“ Hlas už mala pokojný.

Pásy svetla sa kĺzali po rozpadávajucej podlahe,po ktorej sem tam,prebehla myš.
Celý strop bol popretkávaný dlhými, obrovskými rúrami.Každá tretia už ovísala a vyzerala že každú chvíľu spadne.
Vzduch do vnútra prúdil rozbitými a zaprášenými oknami a rozviroval prach,nahromadený už pár rokov.

Dve postavy zahalené do tmy sa bezcieľne potulovali po bývalej továrni.Užasnuto hľadeli a predstavovali si aké to tam muselo byť pred tridsiatimi rokmi

,,Stojte!“ ozval sa vysoký, chladný hlas.
Premkla ich nepredstaviteľná hrôza,strach. Zrazu zatúžili po teplých, mäkkých posteliach.
Zastali a obzerali sa. Nič nevideli.
Ozval sa tupý zvuk a oslepilo ich svetlo zo starých lámp.
,, Čo tu chcete?!“ Hlas sa zopakoval.
,,...my...sme sa tu chceli ísť iba pozrieť!!! Nič sme tu nepokazili!....“Do očí jej vyhŕkli slzy.
,,O to mi nejde!!!“Z toho hlasu im naskakovala husia koža...
,,Tak či tak vám to bude osudné....bude to to posledné čo ste uvideli..“hlas mal zrazu ťahavý a zlovestný.
,,Nie...veď my nič...sme nespravili...“ Nevedela čo hovorí.

Ozval sa zvuk vypínača a vôkol nich bola znova tma...

Ozvali sa výstreli a bolo už len počuť ako sa dve postavy zviezli na zem....

Na to sa po továrni rozľahol hysterický smiech....

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu