nepochopená? Zrejme preto, že ju nik nepočúva.
Neviditeľná? A ževraj stredobod všetkej pozornosti,
tak otvor oči, pretože v mojej hláve vidíš len hlúposti.
Tvrdíš, veď ja poznám ťa, no nevieš vobec nič,
všetky cesty ku mne ničí pomyselný bič.
Ty vieš, čo chcem? Ty vieš, čo potrebujem?
nie, ty vieš len to, čo ti navonok ukazujem.
Nedokážeš správne chápať, kto skutočne som,
žiješ v predstavách, veríš klamlivým snom.
Nezaujímajú ťa veci, ktoré mňa trápia,
ani neodhadneš, kedy sa napokon stratia.
Ty vidíš, len hru, ktorú hrajem pre tvoje dobro,
možno konám hlúpo, nesprávne, možno múdro,
nemení to nič na tom, že to skutočne nie som ja
a tým sa mení i naša situácia, i moja, i tvoja...
Ako ľahko je ti súdiť, ako ľahko je konštatovať,
keď plynulosť veci nedokážeš pozorovať...
Ta hlúpa hra, moja nekonečná rola
štastnej a chápavej, krásnej a zmierenej,
ubíja ma... skutočne už nedokážem nával pocitov,
smútku a osamelosti pod rúškom tajomstva a zrelosti,
nechať zakotvené v hlbokej priepasti zúfalstva a tajnosti.
A potom, keď pravda výjde najavo, som ja za tú, ktorá
ťa odsúdila, ktorá zanevrela na nás bez výčitok, špinavo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár