Rana osudu

Keď ranný lúč a vánok hravý vysúšali trávy,
nevedomky vstal aj gazda aby nakŕmil kravy.
Obyčajný chlap to bol tak ako ďalších milión.
Len ľúbil svoju ženu a tú lásku pod jej srdcom.



No raz hrozná správa prišla.

Mal ísť do údolia, do údolia kde niet cesty von.
Už nepremýšľal nad majetkom,
len cítil bolesť, trpkú bolesť.
Vyvierala.
Bola v ňom spaľujúca túžba vidieť jeho a jej malý život


Rozlúčil sa so žienkou a vydal sa na boj so smrťou.
Muž netuší ako málo stačí k tomu,
aby zraniteľné telo padlo a duša jeho prišla k Bohu.


A keď smrť a zloba zmáhala ho,
vždy pomyslel si na dieťa jeho.
A každým dňom sa zmocnievalo
lásky, nehy a túžby z neho.



A zatiaľ jeho žena žienka
v spaľujúcich kŕčoch, porodila dieťa.
Nevinné dieťa na svet prišlo,
netušiac že v boji o otca prišlo.



Muž s veľkou ťarchou v srdci, v boji trpí
túžiac, že svoje dieťa aspoň raz si chytí.
Snažil sa len ako mohol,
No ostrý náboj hruď mu zmohol.
On s veľkým bôľom leží v tráví,
Plačúc za svojím synom drahým.

Jedna slza, keď mu vyšla
tisíca spomienka za ňou prišla.






Raz prišla domov správa nemilá,
a pre rodinu neľahká.
Jej mužíček už neotvorí dvierka
už nenasadne na koníčka
a neuvidí dieťa rásť
len hore z nebíčka.



Zarmútená matka žena
nariekala, bedákala.
Veď čo si ona počne s dieťatkom?
Nezarobí, nezohreje len pritúli a pobozká.



Už staršie dieťa pýtalo sa na otca,
veď chýbala mu jeho ruka.
Matke zase jeho tvár
no keď vidí syna podobný je jemu var.



Dieťa žilo ako mohlo
šťastné bolo, že život malo.

Mať mu dala čo mu dala,
aj keď z mála no srdce veľké mala.
Vychovala šťastné dieťa, so srdcom väčším ako rieka.


A raz stretnú sa v tom kráľovstve,
kde nie je smútok ani bieda.


Viem, že to nie je umelecké dielo no robila som to s naj kamarátom

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu