"Bože, Bože, aké je len drobné to chlapča, ani hráštek! Čože z neho, takého malinkého, bude?" A poplakávala, že ani krštenie nemá z čoho spraviť, chalupa je zadlžená, komora prázdna.
Chlapček ako hráštek vyskočil, aby ho mamka lepšie videla, a vraví:
"Mamka moja, nič sa vy netrápte, ja vám všetko obstarám!"
Vybehol z chalupy rovno do hory. V hore chytil diviaka a doniesol ho na pleci domov.
"No, mamka, teraz už varte a pečte, nech je krštenie, ako má byť. A meno mi dajte Janko Hraško."
Práve vtedy sa vrátil z poľa otec a spytuje sa:
"Tak čože sa nám narodilo, chlapček či dievčatko?"
"Ani chlapček, ani dievčatko," zakričal Janko Hraško, "ale sa vám narodil chlap!"
A sadol si s otcom za stôl, jedli a pili: otec za misu, Hraško za dve, otec za džbán, Hraško za dva.
"Vidím, že si ty naozaj chlap," vraví otec, "a keď je tak, zajtra pôjdeme orať."
A Janko rád, lebo vedel, že oranie je chlapská robota.
Prišli na roľu, Janko Hraško vyskočil volovi do ucha a hejsa, Kešo, hejsa, Sivoň! Orali, ani keby im hral.
Otec videl, že robota aj bez neho dobre ide, nuž sa vyvalil pod vŕbu, klobúk na oči a spí.
Ide okolo pán na koni.
"Hej, sedliak, čo si sa tu rozdrichmal!" ďobol ho paličkou. "Pozri, voly ti samy po roli chodia!"
Otec vyskočil na rovné nohy, hlboko sa pánovi klania.
"Voly nechodia samy, prosím pekne, ale ich môj syn Janko Hraško poháňa.
Pán hľadí, oči vytriešťa, lebo nijakého syna nevidí. A ten si pekne povoláva: "Hejsa, Kešo, hejsa, Sivoň!"
"Nuž veď počuť ho teda počujem," vraví pán, "ale nikde ho nevidím. Kdeže je v parome?"
"Vo volovom uchu sedí, vaša milosť."
Pozrie pán volovi do ucha a oči sa mu rozsvietia ani kršiakovi.
"Neslýchané čudo, takéto chlapčiatko! Sedliak, predaj mi ho, dám ti zaň dvadsať dukátov."
"Nepredám, vaša milosť. Ako by som mohol, veď je to môj syn!"
"Dám ti päťdesiat dukátov!"
"Nemôžem, vaša milosť, hoci by sa mi tie peniaze veľmi zišli!"
"Tak ti dám sto dukátov! A radím ti, ber, kým dávam, lebo sa môže stať, že aj celkom nič nedostaneš!"
Tu Janko Hraško žmurkne na otca: "Len ma predajte, tatko, veď mu ja ujdem!"
Naveľa-naveľa otec pristal. Pán vytiahol z kabáta meštek a vyčítal otcovi sto dukátov, Janka Hraška vopchal do mešca k ostatným peniazom - a poďho cvalom preč! Tešil sa, akú radosť urobí žene, keď jej donesie túto živú hračku.
V mešci bolo tma aj tesno, ani povetria nedochodilo. Vytiahol Janko Hraško z halienky nožík - a šmyk!
Rozrezal mešec i vrecko na pánovom kabáte. Hneď sa mu ľahšie dýchalo. A potom začal vyhadzovať dukát za dukátom, dukát za dukátom. Keď už ostatný ta von vyhodil, vyskočil za ním aj on. A beží si naspäť po ceste, dukátiky zbiera, poriadna kôpka ich bola. Tak prišiel pekne-krásne domov.
"No, tatko, tu si máte aj syna, aj ešte ďalšie dukáty," vraví otcovi.
Ale ten krúti hlavou: "Synku, synku, z tohto nič dobré nevykvitne!"
Mamka práve halušky hádzala. Hraškovi už v bruchu muzikanti vyhrávali, nuž vyskočil na ohnisko, potom hrncu na ucho a lapá tie halušky. Čo ktorá navrch vypláva, už ju chmatne, dosýtiť sa nemôže.
Tu zrazu dupot pred chalupou, ani čo by regiment vojska vykračoval. Rozletia sa dvere a to ten pán a hneď aj s pandúrmi. Že tak a tak, chlapča prebíjanô ufujazdilo, ba ešte i peniaze ukradlo. A že sa iste len domov vrátilo, tak nech mu ho hneď vydajú!
Hraško pošepol mamke:
"Nože prichlopte hrniec pokrievkou!"
Mamka tak urobila.
Hľadal pán Janka Hraška, hľadali ho aj pandúri. Celú chalupu čím hore, tým dolu prevrátili, len do hrnca na ohni im nezišlo na um pozrieť. A Hraškovi tam už bolo načisto horúco.
Nenašli ho teda, ale zato našli otcove dukáty, tie mu všetky vzali. Ba ešte aj voly z maštale so sebou pojali, vraj za pokutu. A pán sa vyhrážal, že však si on na toho fafrnka ešte posvieti!
Keď napokon odišli, mamka chytro zodvihla z hrnca pokrievku. Janko Hraško vyskočil von a moce sa po izbe, ani čo by mal v hlave motolicu, tak ho tá horúčava omarila. Ale prešlo mu, ba cítil sa potom ešte mocnejší, celkom sa v tej vriacej vode zaoceľoval.
"Otec a mamka moja," hovorí, "ja musím od vás preč. Tu by som už od pána pokoja nemal a popri mne ani vy.
Vyberiem sa ja do sveta a nevrátim sa, kým vám všetku škodu nevynahradím."
Otec i mamka zalomili rukami, lebo im synček už veľmi k srdcu prirástol. Ale uznali, že hovorí pravdu, a vypravili ho do sveta.
Ide si on po tom šírom svete. Ďaleko už bol zašiel, keď tu na jednej ceste furmanov dohoní. Viezli železo na siedmich vozoch.
"Daj vám Pán Boh dobrú furmanku, chlapi!" pozdravil sa im.
Ti do rehotu. Aha, vraj, hrach sa po ceste kotúľa a na chlapa sa hrá. Nože ho nohou priťapni!
Teda vy takto? myslí si Hraško a od hnevu mu ešte za tridsať chlapov sily pribudlo. A stál tam pri ceste kopec, taký vŕšok, porastený borievkami. Popľuje si on ruky, zaprie sa plecom do toho vŕška a potisne im ho rovno doprostred cesty.
Začnú tí jajkať, čože vraj už teraz budú robiť, či tam ostať, či sa vrátiť?
"To všetko preto, že ste toho malého na posmech obracali, na statočný pozdrav mu neodpovedali," vraví starý furman. "Bežte za ním, nech sa vráti a pomôže nám."
Hneď sa dvaja pustili za Jankom Hraškom a prosíkajú, modlikajú, aby im pomohol. Tak sa teda vrátil a hovorí:
"Oslobodím vám cestu, ak mi dáte toľko železa, čo si na pleci odnesiem."
Oni pristali.
Zaprie sa Hraško do toho vŕška, ani ruky si už nepopľul - a odtisol ho ľahučko ani hrudu masla. No a teraz to železo!
Kladú mu ho oni na plece, kladú. Prvý voz už vyprázdnili, z druhého a tretieho ostatné kusy berú.
"No čo, už máš dosť?"
"Len klaďte, klaďte, s týmto ja poľahky aj strom preskočím." A naozaj hneď preskočil jeden dvojročný smriečok.
Museli furmani vyprázdniť všetkých sedem vozov a Hraško si s tým železom pískajúcky šiel ďalej.
Príde on ku kováčskej vyhni a zhodí z pleca to železisko, až tak zem zadunela. Vybehne z vyhne kováč a vraj čo sa robí, azda sa svet rúca?
"Svet sa nerúca," vraví Hraško, "to som si len ja železo doniesol, aby si mi z neho kyjak ukoval."
Kováč sa zarehotal:
"Ty že si doniesol toto železo? Ach, pačmaga, veď ťa od zeme nevidno. Kdeže to rastú také maliny?
To Hraška rozpálilo.
"Daj si pozor, aby ti ma i takéhoto priveľa nebolo! skríkol. Pobral to železo, a iba keď ho prehodí ponad vyhňu! Keď na druhom boku na zem dopadlo, vyhňa poskočila od zeme na dobré dve piade.
Tu kováč začne Janka prosiť, aby mu prepáčil urážku a aby sa už toľko nehneval.
"Nebudem sa," vraví Hraško, "ak mi z tohto železa kyjak ukuješ!"
Štyriadvadsať tovarišov kulo potom kyjak. A Hraško s kováčom za stolom sedeli, jedli a pili: kováč za misu,
Hraško za tri, kováč za pohár, Hraško za päť.
Štyriadvadsať dní sa minulo a štyriadvadsať tovarišov dokončilo kyjak. Vážil deväťstodeväťdesiat centov a Hraškovi práve do ruky pasoval.
Zaplatil statočne za robotu aj za všetku trovu a pobral sa ďalej. Ide si on, ide a tu zbadá, že si, ľaľa, krpec zodral, palec mu z neho vykúka. Položí on kyjak nabok a sadne si pod hríb, aby mu slnce do očí nesvietilo.
Vytiahne z kapsy dratvu a začne si ten krpec zašívať. Vtom ide okolo dáky chlap, zastane pri hríbe a chce si sadnúť.
"Nono!" volá Hraško. "Sem si nesadaj, tu sú ľudia!"
Poobzeral sa chlap na všetky strany, lenže pod hríb nedovidel. Pomyslel si, že sa mu to len zamarilo, a tak si predsa sadá. Tu Janko Hraško nastaví šidlo a ono štuch chlapovi do nohavíc. Zjajčal ten a pustil sa vnohy!
"Veď som ti vravel, že sú tu ľudia!" volalo za ním spod hríba. Ale chlap bol taký vyľakaný, že sa aj obzrieť bál.
Potom si už Hraško v pokoji zašil ten krpec a pobral sa hlbšie do hôr. Tu odrazu vidí na čistine veľkú vatru. Okolo vatry sedí jedenásť zbojníkov a nad ohňom sa celý vôl opeká. Vyškriabe sa Hraško na smrek a hľadí na nich. Vola už dopiekli, rozváňa hádam aj na sedem míľ. A ešte si spod kriaka aj sud vína vygúľali. Jedia a popíjajú. Tu Hraško odtrhne z konára šušku a fuk do zbojníka, práve keď si pohár k ústam prikladal. Ty sa budeš vínčiskom nadájať a ja tu smädom hynúť? Vyrazil mu pohár z ruky. A po ňom aj druhému, tretiemu, a tak rad-radom až po toho jedenásteho.
Najedovali sa zbojníci a začali hľadať, kto im to prieky vystrája. Keď už dosť dlho márne hľadali, spustil sa Hraško zo smreka a vraví:
"Tak aby ste vedeli, ten, ktorého hľadáte, som ja."
"A čože si za jedného?" spytujú sa.
"Zbojník ako vy."
Tí všetci do smiechu.
"Len si ho obzrite, zbojníka z hrachového rodu! Deväť sa ich v jednom struku uliahlo!" Boli by sa chichotali neviem dokedy, ale tu on schytí kyjak a začne im ponad hlavy vyvíjať. Hneď tí skrotli a potom ho už pekne medzi seba prijali, aj ho pečienkou a vínom patrične uhostili.
Na druhý deň si zbojníci mali voliť kapitána, lenže nevedeli ako. Jeden radil jedno, druhý druhé. Tu povie Hraško:
"Čo sa máte toľko dohadovať! Vyhoďte rad-radom do výšky svoj kyjak a komu najneskôr dolu spadne, ten nech je kapitánom."
Na to všetci pristali. A začali vyhadzovať svoje kyjaky.
"Vieš čo?" vravia Hraškovi. "Keď si už medzi nás pristal, vyhoď svoj kyjak aj ty."
Hraško sa nedal prosiť, zakrútil svojím kyjakom okolo hlavy raz, ešte raz - a vyhodil. Dlho čakali, kedy kyjak spadne, dočkať sa nemohli. Aj si na noc políhali, aj ráno povstávali a kyjak ešte stále nespadol. Až okolo poludnia sfundžal z neba ani hrom a zaryl sa tak hlboko do zeme, že neostalo po ňom ani slychu.
Tak zbojníci museli prijať Hraška za svojho kapitána, aj keď im to veru nebolo po chuti. A on bol načisto smutný, lebo jednostaj myslel na ten svoj kyjak. Napokon povie:
"Veru, chlapi, nič z nás nebude, kým ten môj kyjak von nedostaneme." A rozkázal im kopať. Tri dni kopali, až kdesi k samému peklu sa prekopali a z kyjaka ešte vždy len konček vykúkal. Nuž ale Hraškovi to stačilo. Chytil on ten koniec do prstov a na jeden myk kyjak vytiahol. Potom mu už bolo srdce namieste.
A bol vám v tom kraji utešený kráľovský zámok, striebrom-zlatom obitý, zlatými šúplatami pokrytý. A už len vnútri koľko bolo zlatiska, to sa nedá ani vypovedať. Zbojníci sa už neraz chceli dostať do toho zámku, no len čo sa priblížili na míľu, zakikiríkal na zlatej streche kohút. V zámku sa hneď všetko pobudilo a na zbojníkov už čakali prihotovení chlapi. Neraz-nedva im chrbty namastili, krvavej polievky pripravili.
"Teraz to v zámku sprobujeme, keď máme takého súceho kapitána," vraví jeden zbojník.
"Sprobujeme," vraví Hraško a sám v sebe si myslí: Veruže by sa mi zišlo trošku zlata, aspoň by som otcovi voly kúpil.
A tak sa vybrali. Keď sa už priblížili k zámku na míľu a jeden krok, zastali. Janko Hraško zakrútil kyjakom okolo hlavy a fuk! - zrazil kohúta zo strechy, že ani neškrtol. A potom už potichučky prišli zbojníci až k zámockým komorám. Hraško sa prepchal do komory cez kľúčovú dierku a opatrne ide k oblôčiku, že ho otvorí a vpustí dnu kamarátov. Len tu začuje, ako sa oni vonku potichu radia:
"Teraz, keď nemá pri sebe kyjak, je celkom slabý, poľahky ho premôžeme. A tak sa škriatka zbavíme."
Nuž takíto ste vy kamaráti! pomyslel si Hraško. Ale veď vám ja prejdem cez rozum! Otvoril oblôčik a robil sa, že o ničom nevie. Už prelieza oblúčikom prvý zbojník, a tu on klop ho hánkami po čele. Hneď ostal bez pamäti. Tak všetkých cez oblôčik povťahoval, každému hánkami po čele klopol, že ležali ani polená. Potom im ešte pre istotu ruky a nohy pozväzoval a pobral sa hore do svetlíc.
Dal sa ohlásiť u kráľa:
"Vaše veličenstvo, máte v komore zbojníkov."
Kráľ sa preľakol a hneď rozkázal trúbiť na poplach.
"Ale tí zbojníci sú poviazaní," hovorí Hraško.
Kráľ sa zaradoval a hneď sa šiel na zbojníkov pozrieť. Ležali ako drevo.
"A ktože ich to zlapal? spytuje sa. "Veď aj pre týchto oplanov už koľké roky nemám pokojnej noci."
"Ja som ich zlapal, vaše veličenstvo," hovorí Hraško. A porozprával, ako sa všetko stalo.
Kráľ si ho premeral očami.
"Možno je i tak, ako vravíš, ale musíš mi o tom podať dôkaz."
"Hneď a zaraz," hovorí Hraško, "len, prosím vás, prikážte, aby mi môj kyjak pohľadali a sem doniesli."
Kráľ poslal sluhov, aby pohľadali Hraškov kyjak. Keď sa o dáku hodinku vrátili, hovoria: "Kyjak je pol míle za hradbami, dopoly v zemi zarytý. Ale je náramne ťažký, bez koní ho nedotiahneme."
"Tak zapriahnite pár koní," vraví kráľ a pozrie s údivom na Hraška.
O dáky čas sa sluhovia vrátili:
"Zapriahli sme dva najlepšie kone, vaša jasnosť, ale kyjakom ani len nepohli."
"Tak zapriahnite dva páry koní," vraví kráľ a zas si len Hraška premeriava, akoby mu tu čosi nehralo.
Prídu sluhovia poznove:
"Vaša jasnosť, zapriahli sme štyri najmocnejšie kone z kráľovskej stajne, ale pohli kyjakom ledva o tri prsty."
Kráľ sa namrzel:
"Tak zapriahnite tri páry koní a konečne už ten kyjak dovezte!"
Šesť koní, celých v pene, ťahalo kyjak do zámku, nohami sa až po kolená do zeme zabárali. Keď ho už dotiahli na dvor, vzal ho Janko Hraško do ruky a na ľavej dlani si ho rozkrútil. Povetrie zacvendžalo a všetky dvoranské klobúky aj čiapky sa vychytili do výšky, perami mávali a ponad zlatú strechu odlietali. A paničkám sukne nadúvalo, len odtrhnúť a odtrhnúť, museli si ich rukami ratovať.
"Dosť, dosť!" zakričal kráľ. Zavolal Janka Hraška k sebe a vraví:
"Teraz už viem, že sily máš vyše práva, ale aj tak mi musíš ešte niečo dokázať. Ak si to bol naozaj ty, kto zrazil kohúta zo zámockej strechy, potom máš presné oko a miernu ruku. A práve v tom ťa musím vyprobovať. Pri mojom druhom zámku rastie v záhrade lieska, na ktorej sú tri vzácne lieskovce. Ak z hradieb tohto zámku zroníš aspoň jeden z tých orieškov a lieske pritom neublížiš, staneš sa mojím zaťom. Ale ak sa ti to nepodarí, potom si klamár a podvodník a dám ťa bez milosti zmárniť."
Janko Hraško sa zháčil. Nie že by si netrúfal trafiť do tej liesky, kdeže! Ale nebol si istý, či je on už chlap na ženenie. No keď trošku porozmýšľal, zazdalo sa mu, že hádam predsa len bude, veď či už nevykonal dosť chlapských činov?
Vezme on svoj kyjačik, namieri, a fuk! Zafundžal kyjak a dotkol sa liesky na samučkom vrchovci, takže jej vôbec neublížil.
O dve hodiny dobehol odtiaľ záhradník a otŕčal na dlani tri lieskovce:
"Najjasnejší kráľ!" vravel zadychčaný. "Niekto, koho sme márne hľadali, zronil z liesky všetky tri vzácne oriešky."
Kráľ potľapkal Hraška po pleci:
"No, teraz už vidím, že si naozaj ten pravý."
Potom vzal jeden oriešok, rozlúskol ho a vytiahol z neho utešené hviezdičkové šaty.
"Dcéra moja najstaršia," hovorí, "toto sú tvoje svadobné šaty. Poď sem a pobozkaj si ženícha."
Ale princezná odula gamby.
"Takého ženícha? Nikdy! Veď by mi ho prvá mačka zožrala!"
Kráľ sa zamračil, ale nič na to nepovedal. Vzal druhý oriešok, rozlúskol ho a vytiahol z neho utešené mesiačkové šaty.
"Dcéra moja prostredná," hovorí, "toto sú tvoje svadobné šaty. Poď, pobozkaj si ženícha." Ale princezná sa rozchichotala:
"Toto má byť môj ženích? Nikdy! Veď by mi ho kuchár namiesto hrachu v polievke uvaril!"
Kráľ sa ešte väčšmi zachmúril, ale zas len nič nepovedal. Rozlúskol tretí oriešok a vytiahol z neho utešené slniečkové šaty.
"Dcéra moja najmladšia, toto sú tvoje svadobné šaty. Poď sem a pobozkaj si ženícha!
Najmladšia princezná hľadí na Hraška, Janko Hraško hľadí na princeznú. Ak ho ani táto nebude chcieť, prepadne sa od žiaľu.
No tu princezná, celá preblednutá, pokročí, zohne sa až k zemi a pobozká Janka Hraška.
V tej chvíli Hraško pocítil, že sa nesprace do kože. A zamarilo sa mu, že ho čosi podvihlo. Pozrie dolu, veď on na akýchsi dlhých nohách stojí! "Nože mi podajte zrkadlo," hovorí.
Priniesli veľké zrkadlo, on hľadí doň - Janka Hraška nikde! Len akýsi mládenčisko sa tu natŕča. Až keď sa tomu mládenčiskovi najmladšia princezná okolo krku hodila a milým Jankom Hraškom ho nazvala, vtedy mu svitlo, že je to on. Najmladšia princezná výskala od radosti a jej staršie sestry odúvali tvár ani ropuchy...
Svadba bola veľká. Aj Hraškovi rodičia na ňu prišli a už potom navždy pri synovi ostali. Na slniečku sa vyhrievali, s vnúčatami sa zabávali, a keď sa im po sedliackej robote zacnelo, aj taká sa okolo zámku našla.
Starému kráľovi sa časom zunovalo vládnuť, nuž prepustil trón svojmu zaťovi. A tak sa stal Janko Hraško kráľom a kraľoval šťastne až do smrti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár