Když ti zemře milovaná osoba, věř mi, stále je u tebe. Takže když budeš píchat s jeho kamarádem, snaž se, abys mu neudělala ostu

Sedel v kresle a vedľa neho na gauči sedela jeho priateľka Romana, ktorá mala hlavu položenú na Milošovom pleci a vzlykala. Ten ju jednou rukou objímal a druhú mal položenú na jej kolene. Práve sa vrátili z jeho pohrebu.

Postavil sa z kresla a prešiel sa po byte.( Všetkého ho dotýkal a zároveň si vychutnával pohľad na svojich veciach.) Keď sa vrátil späť do obývačky, Romana mala hlavu na Milošovo pleci a nijako ho to nehnevalo. Vedel pochopiť, že Romana potrebuje upokojiť. Jediné, čo nevedel pochopiť, bola Milošova pravá ruka, ktorá ušla kus cesty po R

„On si snáď myslí, že sa s ním vyspí.“ povedal nahlas.

Znova sa posadil do svojho kresla a pozeral sa von oknom. „Čo budem robiť? Možno tu mám ostať a dávať pozor na Romanu. Že by som sa stal jej strážnym anjelom? Jasná vec. Keby nie tak som v nebi, alebo v pekle. A ako to tak vyzerá, toto nebo nie je a peklo už vôbec nie.“

Po piatich minútach sa v byte objavili dve postavy. Nevšimol si ich ako prišli, lebo sníval o svojom poslaní strážneho anjela. Muža aj ženu Miloš nevidel, takže patrili do sveta, do jeho posmrtného sveta.

„Kto ste?“

„Za chvíľku pôjdeš s nami.“ Ozvala sa žena, sadla vedľa Romany a jej kolega ostal stáť.

„Nemôžem. Chcem tu byť s ňou. Milujem ju. Som jej strážny anjel.“

„Ostať tu nemôžeš a strážny anjel isto nie si. Ver mi, poznáme svojich ľudí.“ Muž a žena sa usmiali.

„Tak mi teda povedzte, prečo som tu? Keď nemám byť jej strážny anjel.“

„Lebo si nebol jediný, kto trinásteho augusta zomrel. Chvíľku trvá dokedy to všetko pobeháme.“

Po tele mu prešli zimomriavky. Po minúte ticha im dvom povedal: „Viete, že som ju chcel požiadať o ruku?“

Obaja cudzinci prikývli.

„Romana je, alebo pre mňa už bola úžasná. Ona ma ako jediná chápala. Bola jediná, ktorú som miloval. Rozumela mi. Podporovali a pomáhali sme sa vo všetkom. Nebola náladová, nežiarlila. Vedela pochopiť môj zmysel pre humor. A keď smiala, vtedy bola najkrajšia. Ten jej úsmev a smiech. Proste bola úžasná. Chcel som jej dať všetko a keď sa mi začalo dariť, tak ma musel niekto zabiť Ani si neviem predstaviť, ako sa teraz musí cítiť. Ten smútok, tá bolesť. Musí to byť neznesiteľné. Bože! Srdce mi trhá, keď ju teraz takto vidím.“

Sám neveril vlastným ušiam. Nikdy takto nerozprával a pri myšlienke, že už nikdy neuvidí sa mu tvorila v hrdle guča a začali ho páliť oči. „Nebudem pred cudzími ľuďmi revať,“ pomyslel si. „Mal by som utiecť, skočiť z balkóna. Mŕtvy už som, tak...“ Už sa šiel postaviť, keď ho zastavil muž.

„Môžeš si poplakať, keď chceš, ale prosím ťa neutekaj. Našli by sme ťa. Či chceš alebo nechceš. A ako jeden z mála, máš pravdu, že si mŕtvy a pád z štvrtého poschodia by ti nič neurobil. Vieš, posledné lúčenie, teda to z našej strany, býva viac emocionálnejšie. Dokonca niektorí nešťastníci, ktorí s nami nechceli ísť, sa pokúsili zabiť. Väčšinou skákali z okien., alebo sa nechávali prejsť autom. Zrážať sa nechávali tí, čo nebývali v dostatočnej výške a preto asi usúdili, že rýchlejšie to pôjde dolu schodmi, vybehnúť na cestu a nechať sa zraziť, než utekať, pre istotu, na dvanáste poschodie a odtiaľ potom skočiť.“ Vyvalil oči na starého pána.

Tak som v riti, pomyslel si.

Starý pán prikývol.

Z ničoho nič sa Miloš prihovoril Romane. „Viem, že si smutná a neviem ako-“

Romana sa od Miloša odsunula a pozrela mu do očí. A usmiala sa.

„-nie som smutná, ale šťastná. Toto sú slzy šťastia a úľavy, že som už mám od neho pokoj. Konečne! Ani si nevieš predstaviť aké to s ním bolo. Stále ma ponižoval a urážal. On bol ten najmúdrejší, on všetko vedel a všade bol. Ten debil by sa bez známostí nedostal ani na druhý stupeň základnej školy. A možno ani na samotnú základnú školu. A ako sa vychvaľoval, že ide študovať. Vraj preto, aby sme sa mali lepšie. Si myslíš, že ho na výšku prijali za jeho vynikajúce študijne výsledky zo strednej školy? Hovno! Všetko mu vybavil otec. Aj maturitu, aj prijatie na výšku a takisto aj robotu. Ako on tvrdil; veľké peniaze zarábajú hlavou a nie rukami. Len to by on niečo v tej hlave musel mať. Pamätáš si ako si vravel, že s Denisou idete na dovolenku na Maledivy. On to nedokázal zniesť, ako si si ty mohol dovoliť ísť na Maledivy.“

„Ale veď vy ste išli na Seychely, nie?“

„Len kvôli tomu, aby sme, teda aby sa on, mal čím chváliť. Keď sme sa vrátili zo Seychel, mali sme sa s vami stretnúť. Začala som sa obliekať a keď ma zbadal, že sa obliekam, prišiel ku mne a spýtal sa ma, že čo si myslím, že kam idem. Ja na to, veď ideme von, nie? Dal mi facku, so slovami, že von ide iba on a ja aby som tu poupratovala. Rozopol mi kufre, všetko z nich rozhádzal po byte. Potom mi vyhádzal veci aj so skrine. A vieš, kvôli čomu to bolo? Lebo keď sme sa vrátili na Slovensko, stretla som sa so svojím bývalým spolužiakom a zarozprávala som sa. Vtedy som vám na messengeri písala, že mi je zle a asi budem chorá. Nič také. To žiarlivé hovädo ma tu zamklo. Inak na dovolenke som mala pocit, že ma chce požiadať o ruku, ale na šťastie nič sa nekonalo, lebo vážne neviem, čo by som mu povedala.“

„To som nevedel. Vieme, že si s teba pred nami robil srandu a niekedy to preháňal, ale toto som by ma ani vo sne nenapadlo.“

„Jeho zmysel pre humor bol o robení si posmeškov z tela človeka. Mne komentoval prsia, že mám veľké brucho a mala by som cvičiť, zadok mi stále komentoval. Sám vyzeral ako hruška. Boky mal širšie než ramená a v dvadsiatichštyroch sa mu začala robiť lysina na temene a on sa mne vysmieval. Chápeš?

Ku každému správal arogantne, a pri tom sám v živote nič nedokázal. Len sa chválil, s kým sa pozná, s kým sa pozná ten s kým s a on pozná a koľko tí dotyční míňajú peňazí, na čom jazdia, kam chodievajú na dovolenku, čo majú na sebe oblečené. Riešil sračky.

Ja sa čudujem, ako ste sa mohli s takým debilom stretávať a ho za kamaráta.

Neviem ako to mohol byť váš kamarát.

Pamätáš ako si mu vysvetľoval..... Myslíš si, že to pochopil? Chcel vyzerať, že to chápe, tak ťa doplňoval vo vysvetľovaný, ale zakaždým, keď ti skočil do reči, vždy povedal nejakú kravinu.

Reálne za to ako sa ostatným a ku mne správal, by si zaslúžil, aby ho zabalili do nejakého starého koberca a hodili do najbližšej rieky.

A keď druhých poučoval, bože, to sa nedalo počúvať. Neviem po kom to má, ale stále dával rady mimo svojich vedomostí. Takže druhým mohol radiť akurát tak... v ničom. “

„Máš pravdu. Bol to kokot.“ dodal Miloš

„No...Už by sme mali ísť.“

„A nechceš sa ísť ešte rozlúčiť s rodinou?“

 Blog

6 5 0 0 1

Komentuj

16 komentov k blogu