„ Idem tam mami.“ Zakričala som z izby. Dala som si dole slúchadlá, zatvorila notebook a zišla dole po schodoch. Otvorila som dvere a tam stál poštár.
„ Dobrý deň.“ Pozdravila som sa mu.
„ Ahoj, Lucka. Čo tu dnes pre teba máme...“ Hovoril, zatiaľ čo sa pozeral do svojej tašky a vyťahoval poštu.
„ Nech sa páči.“ Povedal a vopchal mi do rúk plnú hŕbu listov.
„ Ďakujem.“ Povedala som a zatvorila som dvere. Hneď som začala hľadať list práve pre mňa.
„ Kto to bol?“ Spýtala sa ma mama.
„ Ale poštár.“ Povedala som otrávene a ďalej hľadala svoj list.
„ Poistka na auto, zaplatenie vody a kúrenia, list od Katky... Aha!“ Skríkla som celá vzrušená.
„ Prišiel mi list z gympľa.“ Ostatné listy som rozhádzala po hale a hneď som sa pustila do rozbaľovania.
„ Vážená slečna, Lucia Kováčiková, dovoľujeme si povedať Vám naše záverečné rozhodnutie, bla, bla, bla... A týmto Vám píšeme, že sme Vás prijali na naše gymnázium v Brezne.“ Skríkla som od radosti, že ma vzali na gympeľ, po ktorom som tak veľmi túžila.
Klop, klop. Stála som necelý meter od dverí a tak ich moja ruka automaticky otvorila. Znova som skríkla. Vo dverách stál Lukáš a držal taký istý papier ako ja. Obidvaja sme sa totiž prihlásili. Rozdiel je však v tom, že Lukáš nemá šťastný úsmev na tvári, na rozdiel odo mňa.
„ Prijali ma!“ Zakričala som od radosti. Jeho tvár ešte väčšmi zosmutnela.
„ Je mi to ľúto.“ Povedala som mu a podišla som k nemu bližšie aby som ho objala. Na jeho krku bola cítiť nádherná zmes vody po holení a jeho kolínskej, ktorú som mu dala na narodeniny.
„ Čo ti je ľúto?“ Spýtal sa, zrejme vyvedený z miery.
„ No to, že ťa neprijali na gymnázium.“ Povedala som a zahľadela som sa mu do očí. Vždycky sa mi páčili. Sú zmesou sýto modrej oblohy a zeleného trávnika, ktoré sú posiate zlatými bodkami v strede dúhovky.
„ A to ti kto povedal?“ Spýtal sa stále vyvedený z miery.
„ No predsa tvoja smutná tvár.“ Povedala som smutne.
„ Ale som ťa dostal.“ Zasmial sa. „ Prijali ma, len som to na teba hral. A myslím si, že prvýkrát som ťa aj dostal.“ Povedal tentokrát už aj s veselým úsmevom.
„ Ty si debil! Skoro som sa rozplakala s pocitom, že by sme nechodili na tú istú strednú!“ Zvrieskla som po ňom a treskla som ho do ramena.
„ Au!“ Zakýval sa zo strany na stranu.
„ Prepáč.“ Povedala som. „ Bola som naštvaná.“
„ To som zistil podľa tvojho výrazu na tvári.“ Povedal a šibalsky sa na mňa usmial. Podišiel bližšie ku mne. Silno ma objal a do nosa mi vošla znova jeho vôňa. Dýchali sme si na krk. Jeho teplo mi dodávalo nejakú zázračnú silu. Pri ňom som sa cítila ako v nebi. Vtom ma začal štekliť.
„ Nie! Prestaň!“ Kričala som a ohadzovala som sa rukami. Nechtiac som ho udrela do hlavy. Ale on neprestal. Myslím, že si to ani nevšimol. Je tak perfektne vycvičený. To na tie hokejové zápasy. Znova som zakričala o pomoc.
„ Prosím, prestaň! Sú tu ľudia.“ Pošepkala som mu do ucha. Neprestal ma štekliť len sa poobzeral po príjazdovej ceste a na náš žiarivo zelený trávnik.
„ Nikoho nevidím. Môžem pokračovať?“ Spýtal sa. Určite len zo slušnosti.
„ Nie, hovorím ti prestaň!“ povedala som. Asi tak po piatich minútach prestal, aj to asi iba z ľútosti. Ináč má veľmi dobre vybudovanú trpezlivosť. Pozvala som ho dnu a zatvorila som vchodové dvere.
„ Vždycky som obdivoval tvoj dom. Máte nádhernú obývačku s krásnym krbom, veľkú televíziu, takú retro sedačku, ktorá perfektne ladí s dreveným nábytkom. Závidím ti.“ Povedal a odul spodnú peru. Vie, že ja to nenávidím a tak to spravil ešte zopárkrát pokiaľ ma tým nerozosmial. Nechala som ho nech si sadne, na našu, podľa neho retro sedačku, aj keď ja si to osobne nemyslím a spýtala som sa ho, či si niečo nedá na pitie.
„ Iba minerálku.“ Povedal a zapol si televízor. Niekedy to tu pozná lepšie ako ja. A to tu bývam! Už sa tu cíti ako doma. Vošla som do kuchyne. Fajne tu to rozvoniavalo.
„ Čo dnes varíš, mami?“ Spýtala som sa, zatiaľ čo som vyťahovala minerálku z chladničky.
„ Dnes budeme mať lososa zo zeleninou a s domácimi hranolkami.“ Povedala a sama sa na seba usmiala.
„ Okej.“ Povedala som, zobrala som pohár s vodou a vošla do obývačky.
„ Nech sa páči.“ Podala som mu ho.
„ Ďakujem.“
„ No, musím ísť hore do izby a dopísať príbeh.“ Povedala som a očami som jemne naznačila, že už môže ísť domov. Však to nemá ďaleko. Preskočí plot a je Vstal podal mi už prázdny pohár a odprevadila som ho k dverám. Rozlúčili sme sa a zatvorila som ich. Pohár som zaniesla do kuchyne a vyšla hore do izby. Znova som si dala slúchadlá na uši a začala si písať s Emou.
Neuveríš čo sa mi práve stalo!
Netrvalo ani desať sekúnd a už mi blikala obrazovka.
No... Ty ma už aj tak ničím neprekvapíš!
Zasmiala som sa a začala písať.
Úplne ma dostal- napísala som.
Prepáč, že to hovorím, ale vy dvaja by ste sa mali dať dokopy- napísala mi Ema a ja som skoro odpadla.
To nie je reálne!!! Lukáš mi je ako brat- odpísala som a odhlásila som sa.
Zapla som si hudbu na plné pecky a nechala sa ňou unášať.
So long, baby, I´m gone
You can leave a message for me after the tone
You called, I missed it
You called, I missed it
You called, and I missed it
Never get back in
Tired of listenin´
Hey, how ya doin´?
Sorry you can´t get trough
Why don´t you leave
Your name and your number?
I will back to you
Ale moment! Toto nie je pieseň, ktorú som si pustila! Niekto mi volá. Zobrala som mobil a zodvihla som Eme.
„ Haló?“ Spýtala som sa.
„ Hneváš sa na mňa?“ Spýtala sa ma Ema.
„ Nie! Prečo by som sa mala hnevať?“ Spýtala som sa trošku vyvedená z miery.
„ Lebo si sa odhlásila s webu.“ Povedala. Bolo jasné, že zosmutnela.
„ Lebo najprv si ma naozaj nahnevala, ale teraz ma to už prešlo.“
„ Čo? Ja som ťa nerozumela! Už zase počúvaš nahlas hudbu, že?“
„ Áno!“ Zakričala som do mobilu a stíšila hudbu.
„ Už je to lepšie?“ Spýtala som sa so smiechom v hlase.
„ Áno.“ Povedala Ema.
A takto sme viedli náš rozhovor. Niekto zaklopal na moje dvere.
„ Potom ti ešte zavolám.“ Povedala som Eme a zložila som.
„ Ďalej.“ Povedala som.
Dnu vošla mama aj s nejakou krabicou.
„ Čo to je?“ Spýtala som sa nenápadne.
„ Už ti prišla uniforma. Bolo na čase, keďže zajtra už ideš do školy. Dúfam, že si zase nevolala s Emou?“ Spýtala sa ma a prižmúrila oči tak ako to ona vie, keď ju niečo rozčúli.
„ Volala, ale ona...“
„ Žiadne ale! Vieš, že výhovorky nemusím.“ Povedala a teraz vyzerala ešte horšie. Jej oči vyzerali ako pomlčky.
„ Chcela sa mi ospravedlniť. Už zase začala s tým, že by som mala chodiť s Lukášom. Vie, že neznášam túto tému...“
„ Ale naozaj by bol z vás pekný pár.“ Povedala mama podpichujúc.
„ Mamí!“ Skríkla som a hodila som do nej vankúš.
„ Dobre, dobre. Kde ti mám dať tú uniformu?“ Spýtala sa ma.
„ K posteli. Aby som na ňu zajtra nezabudla.“ Povedala som a naznačila som mame aby odišla.
„ Však dobe. Už idem preč.“ Zatvorila za sebou dvere a ja som si zase zapla hudbu. Tentokrát som si pustila All I need od Within Tempation. Nádherná smutná pesnička. Vyšla som na terasu a trošku som začala nad všetkým rozmýšľať. Rozmýšľala som nad novou školou, Lukášom, tým čo mi povedala Ema, nad Emou a uniformou. Znova mi niekto zaklopal na dvere.
„ Ďalej!“ Zakričala som z terasy.
„ Už je obed.“ Povedal mi brat a zatvoril dvere. Zliezla som dole z terasy, vypla hudbu a zišla dole. Naša mama je naučená variť zdravo. Odráža sa to aj na nás. Všetci mi závidia moju postavu. Aj keď ja by som bola radšej normálna. Nie vychudnutá. Ako mi povedal Lukáš: Nie si na zahodenie.
Bohvie ako to myslel.
Rýchlo som sa najedla a vyštartovala som do izby. Zapla som notebook, našla si čo dnes dávajú v kine a zavolala Eme.
„ Nechceš ísť do kina? Je posledný prázdninový deň a my by sme si ho mali užiť, nemyslíš?“
„ Ale jasné! Bude sranda. Čo si vybrala?“
„ No máme tu, že Scary Movie 4, ďalej nejakú romantiku s názvom Rande s celebritou
a nakoniec komédiu Babovresky od Zdeňka Trošky. Čo chceš?“
„ Ja by som išla na tú romantiku, môže byť?“
„ Prídeš ku mne? Film sa začína piatej.“
„ Tak o štvrtej som u teba. Zatiaľ sa maj.“
„ Ahoj.“ Zložila som a vykročila som ku môjmu šatníku.
Čo si asi tak oblečiem? Pomyslela som si a začala som sa v ňom hrabať.
Najprv sa asi osprchujem. Povedal mi môj vnútorný hlas a vydala som sa teda do kúpeľne.
Umyjem si aj hlavu? Pomyslela som si a nakoniec som sa rozhodla, že áno.
Celá som sa umyla a o pol hodinu som už vychádzala zo sprchy. Teraz ma čaká náročná úloha. Čo si oblečiem? Znova som otvorila šatník. Po dlhom skúšaní, čo sa k čomu hodí, som sa rozhodla pre deminové šortky, biele tielko a modrú károvanú košeľu. Vlasy som si nechala rozpustené. Všetkým sa páčia moje vlasy. Nechápem, čo je na brčkavých vlasoch také zaujímavé, ale budiš. Do vlasov som si vopchala slnečné okuliare a na nohy som sa rozhodla si dať remienkové plážové sandálky. Teraz budem určite pekná. Ešte si musím dať make- up. Veľmi ho nemusím a tak si dám iba špirálu, tenučkú linku a na pery si dám výživový balzám. Nakoniec ešte voňavka a môžeme ísť. Teda nemôžeme. Je pol piatej a Ema tu ešte stále nie je. Rozhodla som sa, že jej zavolám.
„ Haló, Ema! Kde si?“ Spýtala som sa celá nervózna.
„ Teraz vám zvoním.“ Naozaj. Ozval sa zvonček a ja som ukončila hovor. Zišla som dole a rozlúčila som sa s mamou. Zatvorila som za sebou dvere a silno objala Emu.
„ Máš novú voňavku?“ Spýtala som sa. Na tvári sa jej vyčaril úsmev, že som si to všimla.
„ Áno. Pekná, že?“ Iba som prikývla a vydali sme sa do kina.
Asi za desať minút sme boli pri kine.
„ Prosím, povedz mi všetko ešte raz aj s detailmi.“ Povedala Ema.
„ No, dobre.“ Povedala som smutne. Naozaj sa mi nechcelo celý ten príbeh rozprávať od znovu. Stáli sme v rade a ja som pre istotu zmenila tému. Ema sa urazila ale čo už. Konečne sme boli pri okienku. Otočená chrbtom som sa pozdravila a vypýtala som si dve vstupenky. Ema akoby zmrzla a stále sa pozerala na to okienko.
„ Čo? Nebodaj je tam nejaký upír?“ Spýtala som sa so smiechom v hlase. Otočila som sa aj s už pripravenými peniazmi, keď mi skoro oči vypadli.
„ Lukáš?“ Spýtala som sa prekvapene. „ Čo ty tu robíš?“
„ Privyrábam si tu. To si nevedela?“
„ To veru nie. Mohol by si nám už dať tie lístky? Sme predsa tvoji zákazníci.“ Povedala som so sarkazmom.
„ Áno, nech sa páči.“ Vytiahol akože lístky a imaginárne mi ich podal.
„ To nie je sranda.“ Prebodávala som ho pohľadom.
„ Ale je. Nedám ti ich.“
„ Lukáš! Daj mi ich! Nevšimol si si za mnou tých nevinných ľudí čo tu čakajú?“
Pozrel sa mi ponad plece.
„ Nie, nevšimol.“
„ Lukáš, prosím!“ Urobila som psie oči. Rozosmialo ho to.
„ No dobre, nech sa páči.“ Povedal mi slušne a podal mi lístky.
„ Užite si film,“ dodal „ a keď si budete kupovať pop corn povedzte, že vás posielam ja. Budete mať zľavu.“
„ Ó, ďakujeme, že ste taký veľkorysý pane.“ Povedala s úškrnom Ema a poklonila sa mu. Znova sa rozosmial.
Kúpili sme si XXL pop corn a mega veľkú kolu. Sadli sme si na naše miesta a kukli sme si nádherný film.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kika167
1. 2.febuára 2014 16:59
Dalej
Napíš svoj komentár