„Dámy a páni!“ pricipálov mohutný hlas sa už po neviem kolky tisíci hlas rozoznel po preplnenej manéži.
Z duše som nenávidela tie farebné pruhy, miešanie tónov zelenej a červenej. Pach pilín a konského moču z ktorého sa mi chveli nozdry. Nechápem čo im pridávajú do vody, ale vonne esencie to určite nebudú.
Vtieravá hudba cirkusác
kej kapely a kvílenie hrázd pre akrobatov mi trhalo uši, snáď by slávny cirkus Anabella neskrachoval keby ich pre, psačí čumák, raz za čas naolejovali!
O chvíľu príde moje číslo.
Vystrela som všetky labky pred seba a v pohodlnej polohe si ľahla do podstielky, ale nazvime ju pravým menom, bolo to obyčajné seno. I to nebolo dávno vymenené.
Už dávnejšie si uvedomili že ak chcú mať všetky končatiny pri tele, nehodno ma púšťať z klietky a už vôbec aby oni liezli dnu . Zatriasla som hlavou a odohnala dotieravé muchy, lepiace sa na môj ňufák. Asi cítia to skazené mäso čím ma tu kŕmia. Odfúkla som a chňapla po nich do vzduchu. Nie že by som bola hladná, ale ich jemné bzučanie a šteklenie po jazyku skôr než ich prehltnem ma vždy bavilo. Bolo to osviežujúce.
Na scénu práve dorazili levy, nemusím ich vidieť, stačí počúvať. Tieto cvičené mačiatka revú ako o život na povel cvičiteľa. Chúdence, za kus žrádla sa podrobia aj opici. Ale aby som zas bola objektívna, narodili sa tu, nepoznajú nič iné len pánka a dámičku v červenom trikote ktoré im povelmi kážu skákať po lavičkách a balansovať na loptách.
Úžasné predstavenie, priam sa tají dych ... mačiatka.
A konečne známa zvučka. Priam vidím ako sa principál, ženie v tom svojom oblečku, z ktorého mu už vekom skutočne bravúrne vytŕča brucho do stredu manéže, ukláňa svoje spotené čelo ku zemi aby ukázal divákom že je len ich služobník. Znechutene som odfŕkla.
On, jeho otec, jeho dedo, všetci boli rovnaký. Tento posledný principál bol však zvlášť odpudzujúci, teda aspoň pre mňa. Jeho otec, ten ktorého zadupal splašený slon asi pred tromi rokmi bol niekto, o kom som si mohla myslieť že i snáď priateľ.Jediný človek, na ktorého si z času spomeniem. A ktorého som sa nasnažila uhryznúť vždy keď sa priblížil ku mojej klietke.
Prvý, jediný a posledný.
Mykla som ušami ako sa mi do nich oprel dunivý zvuk gongu. Povstaň armáda temnôt! Pohodlnejšie som sa uvelebila v sene.Nemienim sa pohnúť, po rokoch vrčania a vrážania do mreží som dospela ku záveru že ak nebudem spolupracovať, tak ma možno dajú utratiť.
Zatiaľ sa mi to nedarí, ale čosi mi hovorí že už dlho tu trpezlivosť mať nebudú. Známa, vyškerená tvár odkryla z mojej klietky kúsok plachty. Zažmúrila som oči pred ostrým svetlom reflektorov. Na okamih jeho svetlo zastavila mužská hlava, už som nemala ani silu zavrčať. Spotená tvár, polepené vlasy a z brady mu trčalo zopár vrkôčikov zo stužkami. Musela by som byť polomŕtva aby som nepoznala syna nášho principála.
Ďalší z idiotov.
„Si na rade Muhra, tentoraz poslúchaj, lebo dopadneš horšie ako naposledy.“ zatváril sa takmer starostlivo a pohladil si vrkôčiky na brade.
„Akira, volám sa Akira ty idiot.“ Zavrčala som i keď mi nemohol rozumieť a venovala mu jeden z mojich povestných iskrivo modrých pohľadov. Na neho to moc nepôsobí, ale tie krehučké krasotinky artistky? Tak tie cúvajú ako keby pred nimi stál samotný vyvrheľ pekla.
Chlapík sa len uškrnul a cez plece si prehodil palicu ktorou dokázal uštedriť príjemné elektrické šoky ak som odmietala poslúchať. Čo sa už stalo prakticky pravidlom.
Nie som cvičený psík!
A dav začína šalieť. Moja klietka sa pohla pod fučaním môjho doprovodu, ktorý horko ťažko ťahal vozík do stredu manéže. Znovu som zaryla ňufákom do sena a privrela oči.
„Dámy a páni,“ principál sa chopil mikrofónu a vyčaril jeden zo svojich „ukážvšetkyzuby“ úsmevov. Skutočná podívaná, až sa mi chlpy ježili,
„Dovoľte mi predstaviť Vám, hračku prírody. Úžasného tvora ktorého ku nám zoslala samotná matička Zem a nás poverila aby sme Vám ukázali aká je mocná!“
Dav onemel, všetci napäto čakali čo sa stane. A ja mohla citovať slová ktoré po epickom dunení bubnov zaznejú. Nespočetný krát.
Teraz dá principál znamenie synovi aby odkryl plachtu a súbežne zaznie „Predstavujeme Vám nebeského vlka! Hľaďte na úžas ktorý stojí pred Vami!“
Rukami nadmerne gestikuloval a otočil sa ku mne, škoda že sa nemôžem smiať. Tak rada by som sa mu vysmiala do bradatej tváre a ukázala mu ako ním opovrhujem. Samozrejme však, že som sa ani nepohla.
„Mirro, prosím.“ Pokynul synovi a on bleskurýchle z pleca zložil, ako to nazývajú „výchovnú palicu.“
Zaskučala som od bolesti keď sa mi do kože zahryzlo niekoľko voltov a donútili ma vyskočiť na nohy. Na okamih v manéži zavládlo ticho ale následne ho úplne rozdupali diváci svojím búrlivým jasaním. Decká vrešťali akoby ich z kože drali a boli by sa i pobili len aby sa ku mne dostali bližšie.
Chápem že podľa toho čo som videla v susednej vlčej klietke, sa trošku líšim od bežných vlkov. Ale prosím Vás treba až takto preháňať?
Moja tuho čierna srsť ostro kontrastovala s pásmi modrej farby po bokoch. Špička chvostu i uši niesli podobnú, len o niečo svetlejšiu farbu. A celkovo mám pocit že som i väčšia ako bežný vlk. Ale kto vie? Tieto cirkusové v živote nevideli les, skutočný les či nebodaj si chytili vlastnú korisť. Ale ja tiež nie, zasmiala som sa nad tou iróniou.
Do chrbta sa mi opäť zaryla bolesť od „priateľskej paličky“ a od bolesti som zavyla. Dav znovu šalel. Ohromné, veľký modrý vlk vie aj zavýjať. Vycerila som zuby, keby som Vám tak mohla ukázať čo dokážem s tesákmi, to by ešte len bola zábava. Na tých vašich mladých a mäkkých telíčkach.
Neviem koľko to ešte trvalo ale keď ma konečne odtiahli naspať do zákulisia skoro som od úľavy zapriadla. Ešte ma čaká fotenie s fanúšikmi, samozrejme ja zavretá v klietke. Ako inak? A potom do najbližšieho predstavenia si budem chytať muchy a užívať ticho.
Poctivo som žmúrila oči keď sa okolo mňa začali premávať davy ľudí. Zmes potu, voňaviek, popcornu a neviem čoho ešte sa všade znášal ako smog. Začala som prskať a tí idioti sa nad tým ešte rozplývali. Zavrčala som a skočila do mreží. Ten pohľad však stál za tú ranu palicou.
Vydesené pohľady a matky rýchlo ťahali deti preč.
Choďte, choďte sa pozrieť na opičky! Zavrčala som a stočila sa do klbka. Viem že sa mi nepodarí zaspať, ale ak sa tak budem aspoň tváriť, nebudú po mne kričať a hádzať kúsky praženej kukurice, nie som predsa kôň!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zelenookarysavka
16. 8.augusta 2013 22:08
Pokračovanie!!!
Napíš svoj komentár