(alebo tiež Ako Colník Autobus Brakoval a o iných Murphyho zákonoch)
Sedím si tak v kľude ráno v autobuse, vyrážajúc z Košíc na niečo vyše dvestokilometrovú štreku do Zvolena, respektíve Banskej Bystrice, aby som tam zakončila svoju pracovnú službu dlhú 24 hodín a potom sa odobrala na zaslúžený odpočinok v podobe mojej vyhriatej postele s čakajúcim ružovým chlpatým zajačikom (doslova, vy prasatá). Premýšľam nad tým, ako by som prekonala Murphyho zákona znenia: "Čím viac sa ti nejaký chalan páči, tým ďalej býva a tým ťažšie by sa s ním dalo chodiť" a vo všeobecnosti, mám sa fajn. Mp3ka vyhráva, autobus si to šinier po "ceste prvej triedy", ktorá sa skôr podobá na tankodrom, a všetko vyzerá ideálne. Dokonca aj autobusový spánok, na ktorý sa zakrytá svojím čerstvo novým kabátom snažím práve uložiť.
Lenže to by nebol Murphy, aby si počas cesty trochu nezaúradoval. Vychádzajúc z Rožňavy a veľmi statočne ignorujúc maďarské tliachanie niekoľkých mojich pasažierov (nemám nič proti maďarčine, ale fanaticky nenávidím, ak sa niekto baví s najväčšou pravdepodobnosťou o mne a naschvál rečou, ktorej nemám šancu rozumieť) si všímam niekoľkých vyneónovaných "cops" na odstavnom parkovisku tesne za mestom, jeden s plácačkou, ktorý sa snaží v tých mínus šestnástich vonku stopnúť aspoň nejaké autob, ktoré by ho neignorovalo, neprefrčalo ďalej a nechalo sa dobrovoľne na parkovisku v tej kose skontrolovať.
Lenže bohužiaľ, my sme blbci, my sme autobus (a iba ja som ponorka!), a tak sme boli dostatočne pomalí na to, aby skontrolovali aj nás. Pasažierov som mala AŽ deväť, takže problém s tým nechať ich vystúpiť a pobrať si po jednom svoju batožinu, aby ju svorka asi piatich hladne vyzerajúcich colníkov mohla rozcupovať do posledného kúsočka, nebol zase až taký katastrofický problém. Všetci sa teda zakuklili do svojich kabátov, pričom som chlapovi sediacemu v mojej blízkosti nezabudla poznamenať a pripomenúť, nech si nezabudne tú bombu pod sedačkou a slečne vedľa mňa, nech si láskavo vezme do kabelky aj ten dynamit, že ho v autobuse nemienim trpieť. Colník na mňa pozrel tak zničujúcim pohľadom, že ma zaň dodatočne šofér zjebal pod čiernu zem, aby som si podobný čierny humor nechala láskavo na doma - tak to robím.
(Pozn.autora.: Keby náhodou niekto predsa len nevedel, čo originálne znamená akronym A.C.A.B., kliknite sem.)
Všetko vyzeralo v poriadku - staršej panej tam chceli zabaviť klobásky, pretože mali očividne veľký hlad, mladšiemu pánovi mienili raketovou rýchlosťou ukradnúť na zohriatie fľašku spišskej slivky a borovičky, ale bojoval príliš udatne, aby to napokon spravili. Už-už to vyzeralo, že Murphy sa s nami vyhral dostatočne a že už nám predĺžil meškanie na dosť dlho (a teda že už sa KONEČNE pohneme z tejto diery a z týchto mínus šestnáť, kde jeden ani necíti, či tú cigaretu ešte v hube a v ruke drží, alebo už iba zo zvyku nadržiava ruku v typickej polohe), keď vtedy sa to stalo.
Colník Cibuľa č.3. sa zohol k jednej čiernej taške a vytiahol z nej polovicu kartónu cigariet s fialovo-lilavo-červeným obalom značky Long. V živote som ich nevidela a pre to, čo som s nimi zažila, si ich určite ani v živote nekúpim. Zaznel totiž pomerne rázny príkaz hodný aj colníkov z Popradu:
"Pane, vy pôjdete s nami!"
"Čo sa deje?!" zdesene sa spýtal starší pán, ktorý cestoval s dvomi kolegami ešte z Košíc, a zožltol podobne, ako pri opatrení močom sa farbí čerstvý sneh.
"Na tých cigaretách vôbec nemáte kolky," víťazoslávne poznamenal colník a na tvári sa mu objavil absolútne maniacky úsmev, zatiaľčo jeho kolegovia sa rovnako maniacky obostavili okolo chudáka chlapa, zhruba v metrových rozostupoch, asi aby nemal kam utiecť a kam sa skryť. Vzdorovať zatknutiu bolo zbytočné, ku americkej kriminálke nám totiž chýbali už iba policajné psy (ktoré si zrejme zabudli pri výbušninách v Poprade).
Daný hriešnik bol posadený do policajného auta Colnej správy, ja som napokon zaklapla hubu, ktorú som mala otvorenú tak, že by mi do nej miesto muchy bez problémov vletela aj šoférova päsť a ani by sa neštrajchla o zuby, típla som cigáro, zavolala na centrálu, že mi vzali jedného chlapa, a pokračovali sme v ceste. Ako správna sprievodkyňa autobusu som sa samozrejme spýtala, či by nebolo možné, aby sme dotyčného počkali, ale bolo mi povedané, že ten bude odvezený na policajnú stanicu a svorne so šoférmi sme sa zhodli, že tam sa nám moc za ním fakt nechce.
Na prednom sedadle som potom nehybne sedela a prudko rozmýšľala (alebo sa minimálne o to snažila), či je už dnes vôbec bezpečné prevážať po Slovenskej republike čo i len pár krabičiek cigariet, nedajboh aby z toho mal človek problémy, len čo z nich strhne kolok. Asi naozaj ostanem pri mojej starej tráve a ako oheň budem radšej používať výťažok z 2,4,6-trinitro-toluénu (čítaj: TéeNTé), ako doteraz. To pánom colníkom určite vadiť nebude.
Cesta pokračuje a Murphy nádherne ukazuje svoju silu, nepredvídateľnosť a absolútnu nadvládu nad týmto svetom - konkurovať mu už v jeho všemohúcnosti môže naozaj iba Chuck Norris.
Takže, aké z toho plynie ponaučenie, detičky?
Keď vám už raz/dvakrát/viackrát nenašli na letisku alebo pri inej kontrole niečo, čo ste so sebou nesmeli mať a bolo to reálne nebezpečné (napr. deodorant, vreckový nožík), spoľahnite sa na to, že akonáhle budete niesť najväčšiu kravinu, porušujúc ten najblbší predpis Colnej správy, budete zatknutý za najbližším rohom. Najlepšie za eskorty kompletného Policajného zboru.
Preto so sebou noste iba pušky, nožíky, výbušniny, rozbušky a iné! Cigarety, cigary, pašované oblečenie a iné naozaj škodlivé veci prosím nechajte doma! Náš štát to NEZNESIE!
*** - Vysvetlenie nájdete v profile
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
qirqi
2. 2.febuára 2010 17:57
a ja že tíEnTí inak dosť gut akože
Napíš svoj komentár