A že nemám tú farebnú bedňu v cimre, tak nečumím na Teľevízňie noviny!

(- ***

Odmalička som bola celkom čiperné dietko zaujímajúce sa veselo a čulo o okolité dianie, takže som vlastne vždy bola dosť v obraze, dokonca podobne ako Mona Líza, a to už čo povedať. Dnes však - predstavte si to - výnimočne iba nechcem iba tak žvatlať o blbinách a nevysloviť nič podstatné, ale chcem sa vyjadriť pre mňa k celkom vážnej a serióznej problematike (a nemyslím tým zloženie napísané na etikete párkov, hoci aj to je veľmi seriózna problematika, ktorá ma trápi v poslednej dobe).

Myslela som, že budem kľučkovať okolo horúcej kaše, aby som si nespálila pysk, ale napokon neviem, ako to rozumne začať, takže to pekne zo seba vyplesknem na rovinu a okamžite:

Proste nepozerám telku, tú už nepozerám niekoľko rokov, odkedy mi domov zaviedli diablov káblik v podobe internetu. Ale o tom som nechcela. Napriek tomu som do istého času a do istej doby môjho rastu premiestňovala svoj čoraz objemnejší zadok zo stoličky v mojej izbe pri notebooku alebo stoláku do druhej izbe ku našim alebo ku starkej, aby som si vypočula a pozrela si zhruba od siedmej hodiny večernej do ôsmej hodiny večernej oné pravidelne pozorované a masovo ostro sledované relácie menom Televízne noviny, Správy, Krimi Noviny a tak podobne.

Svojho času, ako sme začali sledovať jemné, ale predsa len viditeľné menenie sa obsahov v týchto "správach", sme vymysleli s našimi (rozumej s mamou, ktorá má v našej rodine niekedy naozaj rozumné nápady) týmto reláciám alternatívny názor, a odvtedy sa v našej rodine čoraz častejšie rozliehalo večer okolo siedmej hlaholenie znenia:
"Sára, ideš dnes večer pozerať Katastrofy?"
A odpoveďou sa čoraz častejšie stávalo strohé a jednoduché: - Nie.

Pretože ony sa tie Správy naozaj pomaly, pozvoľna, ako smrduté mlieko, ktoré si pomaličky kysne, snažili vykysnúť v niečo obludné, hnusné, nechutné a odporne vyzerajúce. Jedinými pozorovateľnými reportážami sa stávali oné krátke šoty o zvieratkách z najrôznejších ZOO a chalúpiek, prípadne reportáže z rôznych častí sveta, kde sa konali koncerty/karnevaly/oslavy (aj v nich sa častokrát stupňovali chvíle, kedy reportér nezabudol oznámiť, koľko ľudí bolo zatknutých/zranených/popálených/atd.).

A tak momentálne môžem absolútne hrdo vyhlásiť: Nie, nepozerám Katastrofy (teda pardon, Televízne noviny). Nie, nie je to preto, žeby som nemala v izbe televízor, hoci je pravda, že pozerať s mojou starou mamou, s ktorou momentálne bývam, Televízne noviny, je ešte dvojnásobné utrpenie, než pozerať ich iba tak. Keby som veľmi chcela, mohla by som si správy naladiť na noťase - internet mám dostatočne rýchly. Ale za tie dáta mi to nestojí. Nemám chuť zapnúť na svoj monitor vyuniformovaného moderátora a umelo najstajlovanú moderátorku, ktorí tliachajú na začiatku niečo o tom, ako nám prajú pekný večer, a potom celý večer nehovoria o ničom inom, iba o negatívnych správach, ktoré postihli tento svet.

Problémov je všade dosť. Okrem toho, problémy sveta sa po ňom samom šíria rýchlejšie od uší k ušiam a od očí k očiam, než mor, ebola a vši ako civilizačné nákazy dokopy. A tak som sa dozvedela z úst mojich kolegov, že Haiti postihlo zemetrasenie; z pozdvihnutia na Facebooku som sa dozvedela, že sa chystá vlastenecký zákon a utvorila som si na to vlastný názor; z úst niekoho na ulici som sa dozvedela, že hurikán, ktorý zasiahol južnú časť Európy, sa teraz otočil smerom na Britské ostrovy; matne zo všetkých strán zachytávam útržky tých najdôležitejších správ, ako že česká ekonomika predpokladala na konci roka 2009 pokles, ktorý neprišiel, a čo v prax znamená veľké pozitívum; že Grécko čaká čoskoro bankrot a že Európska únia vyhlásila, že mu nepomôže, pretože by to zneužívali ostatné štáty a pretože by to znamenalo veľký prepad eura; dokonca viem aj o tom, ako Belousovová, ktorá posielala otvorený list, ktorý bol vyjadrením o stretnutí slovenského a maďarského premiéra, spravila v tomto liste vyše 20 pravopisných a gramatických chýb, ako o tom informoval denník SME (aj toto som sa dozvedela z Facebooku, áno!).

Všetci ľudia naokolo sú tak neskutočne zaujatí dianím vo svojom okolitom svete, že ho neustále preberajú, majú pocit, že sú potom veľmi dôležití a rozhľadení. Rozhľadenosť sa však prejavuje tým, že o niečom vieme, a nie tým, že o tom nútene diskutujeme, aspoň podľa môjho subjektívneho názoru. Nemám pocit, žeby som o dianí okolo seba nič nevedela, pretože ľudia toho nakecajú aj za tridsiatich. Ja môžem iba sedieť a pokiaľ si náhodou práve nesedím na obidvoch ušiach, tak sa dopočujem všetko, čo naozaj stojí za to.

Nepotrebujem počuť trikrát do týždňa, ako sa niekde v Iraku alebo kde príslušník ďalšej extrémistickej skupiny odpálil a svojím samovražedným atentátom zobral so sebou do hrobu 21 nevinných ľudí; nepotrebujem počuť, že nejakým nestarostlivým Američanom zase nejaký šikulko na zámorskej dovolenke šlohol dieťatko a zrejme ho predal do otroctva; nepotrebujem riešiť ani sériu masových vrážd, ktorá sa stala niekde v susednom Nemecku, ani aféru uzamknutých obetí nejakých psychopatov, ku ktorým si vytvorili stockholmský syndróm.

Sú to všetko iba zbytočné nešťastné správy, ktoré sa stávajú všade, my o nich tliachame, vzrušujeme sa nad nimi, ako keby kvôli tomu zajtra chlieb zlacnel minimálne o 50 centov, a neuvedomujeme si jednu, podľa môjho názoru úplne najdôležitejšiu vec:

Že na svete je už tak či tak príliš veľa nešťastia na to, aby sme riešili toto.

Prečo riešime mŕtve deti, mŕtve psy, mŕtvych ľudí, ktorí sa nás netýkajú? Nevravím, aby sme voči týmto informáciám boli hluchí a aby sa nás nedotkli. Jediné, čo chcem od ľudstva (ale asi to nikdy nedosiahnem) je, aby prestali do svojho života vnášať onen smútok v o toľko väčších množstvách než je potrebné.

Jediné, o čo prosím ľudí okolo seba, aby sa prestali vyžívať v pocite nešťastia a smútku, ktorý vládne dnešnou dobou. Zaviedla by som nejaké povinné programy, ktoré by hovorili aj o pozitívnych veciach... nie o malichernostiach a podlostiach, čo sa dejú okolo, nás vôbec neovplyvnia a tým, že ich riešime, akurát tak strácame drahocenné sekundy nášho neustále plynúceho života, ktoré by sme mohli stráviť radosťou a rozdávaním šťastia niekomu, komu na nás záleží a na kom nám záleží...

Skúsme to... vypnime správy, pokiaľ máme oči a uši a intelekt väčší než naši predkovia neandertálci, budeme rozhľadení dostatočne... Ale možno to bude znamenať viac úsmevov a šťastia...

*** - vysvetlenie nájdete v profile

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu