Sarah_whiteflower
10. 12.decembra 2009 10:07
Ako ma rozplakal bankový výpis a balíček s orieškami...
No hej, hneď zrána sme sa zase na niečom pohádali. My sa s mojou starkou hádame vlastne nonstop, odkedy žijeme v jednej domácnosti, pod jednou strechou. Teda, niežeby sme po sebe stále kričali, ale neustále sú tam hádky: hádka životných štýlov, názorov na život, názorov na slušnosť a normálnosť, hádka v ponímaní upratovania a varenia, hádka v ponímaní spánku a bdenia... všetko dokopy...
Takže keď sa nehádame tak, že po sebe kričíme (hej, už vieme po sebe aj kričať, to sme na začiatku nevedeli, takže už viem, ako to vyzeralo vtedy u tých susedov, od ktorých sa ku nám niekedy ozýval krik), tak sa hádame tak, že po sebe zazeráme alebo po sebe upratujeme, alebo spolu nesúhlasíme, alebo ticho s niečím nesúhlasíme už len tým, že dýchame.
A vzhľadom k tomu, že sme sa zase raz hádali o jednej absolútne nepodstatnej veci, o ktorej sme sa nemuseli hádať, tak to mnou zase raz zamávalo, a vzhľadom k tomu, že nie som práve dvakrát zvyknutá na psychický teror tohto typu, potrebovala som sa odreagovať.
Keď som nervózna, potrebujem sa vybiť - a ja vybíjam energiu tak, že upratujem.
Je to vlastne mimoriadne dobrá vlastnosť, lebo za normálnych okamihov, kedy je všetko v poriadku, naozaj tomu upratovaniu zas tak veľa nedám. Vzhľadom k tomu, že robím 24hodinovky v práci a domov prichádzam zbitá ako pes a ďalší deň proste kompletný prespím, väčšinou zo seba zhadzujem veci na kopu a nechávam ich tam ležať neupratané kľudne aj dva týždne. To isté robím s bižutériou či nepotrebnými šálmi, doplnkami. Často aj papiermi, ktoré sa mi povaľujú po stoloch po celej izbe.
Môj vlastný bordel, v ktorom mám systém - viem, v ktorý deň som mala čo na sebe, takže viem, do ktorej kopy siahnuť, aby som to tam určite našla. Ale áno, viem, starých rodičov to vie vytáčať - koniec koncov, toto vytáčalo ešte aj moju mamu, a tá taký drak do upratovania nikdy nebola.
Vzhľadom k tomu, že keď mi začalo týždňové voľno v práci, zúrila u mňa najvyššia intenzita chytenej chrípky, a tak som iba ležala, spala, čumela do stropu, spala, sniakala nos a žrala paralen, tak moja izba zostala celkom katastrofálne dlho neuprataná, a tak bolo čo odkladať, prekladať, vyhadzovať, skladať a tak podobne.
Po tom, čo som za občasného prskania na svoju "spolubývajúcu" odpratúvala tretiu haldu opratého prádla, prešla rada na stôl a triedenie potrebnej a nepotrebnej pošty. Trištvrtina z nej okamžite po rozbalení putovala do koša, poprípade zberu papiera, čo som sa rozhodla skontrolovať boli bankové výpisy, ako som na tom s financiami, koľko mi to vlastne tí hajzlíci sťahujú na poplatkoch...
Platobná karta so mnou cestuje po Čechách, kde pracujem, občas v zahraničí, kde ma pošlú, alebo kam idem za rodičmi. Rozprestrela som preto papier a pozerám naň pomaly, neisto - taký výber, onaký výber, taká platba, onaká platba... výber z bankomatu v zahraničí: Miesto: London, Archway....
Ešte stále neviem, či ten výpis odložím, pretože som začala plakať tak, že celý papier je zvlhnutý a vyzerá, ako keby som ho na poslednú sekundu vytiahla z papuli poriadne nasranej krave.
Archway, miesto v Londýne, ktoré sa nerozlučne spája s prechodným bydliskom mojej rodiny, mojich rodičov, alebo skôr mojej mamy a jej druhého manžela, ktorý má iste svoje chyby, ale vždy sa snažil a ja som to vždy brala.
Archway, miesto, kde vojdete na malý trh a predavač si vás pamätá, miesto, kde dobrú noc nedávajú líšky, ale veveričky. Miesto, kde to vyzerá tak neskutočne krásne, ešte aj keď prší! Sedela som nad tým kusom papiera a bulila ako malé decko (čo koniec koncov bulím aj teraz, skoro nevidiac na klávesnicu a práve premýšľam, že by som si asi predsa len mala zájsť po vreckovku).
Keď som sa ako-tak upokojila, začala som ďalej upratovať stolík, a vzhľadom k tomu, že som si myslela, že tam mám zase z niečoho prázdny sáčok som ho radikálne chytila a mienila zmačkať - akurát že on nebol prázdny. Boli v ňom kúsky arašidov a mandlí, práve tie kúsky, ktoré som v daždi ponúkala archwayským veveričkám a ony boli príliš plaché, aby si ich zobrali, ale stejne natŕčali chvosty a ja som sa aspoň mohla spokojne pozerať. A vytešovať sa z veveričiek, ktoré familiárne všetci v rodine voláme "feferky".
To už som nevydržala a sadla som na posteľ s myšlienkou, že tu predsa nechcem byť. Vonku je hnusne, nikde nevidieť jediný kúsok snehu. Nech sa doma akokoľvek snažím, nedokážem ani len docieliť, aby sme nežili nonstop na vojnovej nohe. Priatelia sú stejne už dávno väčšinou v prdeli, pretože na nich nemám čas, a tí, ktorí ma majú naozaj radi, tí by ma neopustili, ani keby som sa zrazu presťahovala do Grónska.
Nechcem tu byť, sakra, však ja chcem byť niekde úplne inde. Vôbec tu nechcem bývať, vôbec nechcem chodiť do práce, ktorá ma síce stále baví, ale už dávno nie tak, ako kedysi. Nechcem chodiť po uliciach našich miest a kochať sa vianočnou výzdobou, keď ani nemám s kým vyzdobiť vianočný stromček. Vlastne, načo ho mám vôbec stavať? Nechcem tu byť na Vianoce, keď aj tak nedostanem jediný darček, ktorý ma poteší a prekvapí.
Chcem dostať hoci len malú kľúčenku, hocičo, sladkosť, horalku, niečo, o čom som nevedela, že to dostanem a čo ma poteší, čo mi vyčarí na perách úsmev. Nechcem dostať na stôl veľký balík od "Mikuláša" deň dopredu, pretože šiesteho idem do roboty...!
Nechcem sedieť na štedrovečernej večeri s niekým, s kým v skutočnosti nechcem byť, nechcem stráviť Silvestra pracovne v Prahe, aj keď tam budem s najlepšou kamarátkou...! NECHCEM CHODIŤ PO MESTE, KDE PO STROMOCH NELIETAJÚ VEVERIČKY!
Je mi tak strašne smutno, že to ani len neviem vysvetliť. Už dávno som sa naučila starať sa sama o seba, hoci priznávam, že mojich rodičov to stálo tiež dosť peňazí. Naučila som sa žiť sama, variť si sama, občas si dokonca sama upratať. Zrazu mám všade po tejto izbe veci, ktoré som dostala od mamy. Presne také tie veci, ktoré vedia potešiť - sviečka so slovami "For a Special Daughter" alebo malý plyšák, alebo šálka, z ktorej pijem kávu... DVDčko, na ktorom je film, ktorý sa mi tak strašne páčil...
Už dávno som nebola taká nešťastná, ako práve teraz. Neviem, čo mám robiť a najradšej by som si zbalila pár vecí a kúpila najbližšiu letenku a odišla. Viem, že nemôžem, ale aj tak by som to najradšej spravila. Ja vlastne vôbec nechcem Vianoce a nechcem ani Nový rok, pretože mi stále bude iba smutno. A nechcem ani narodeniny a meniny a nechcem proste nič.
Bude to znieť príliš detinsky, keď tak vzdorovito poviem, že...: Do pekla, však nechcem nič iné, iba moju maminku!
Ja neviem, ale možno ani nie...
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
Ach njn... doprdele...
Výpisy z účtov vyzerajú vždy ako úmrtné oznámenia o našich financiách...
... len sa bojím... či sa človek časom nestane prirodzene nešťastným... aj keď by mohol byť... a na to vždy moj kamoš zadrie...: "Vieš, a preto pozerám Modré z neba... a na druhý deň som taký šťastný... pretože si uvedomím vďaka tej relácke, že aký som ja vlastne šťastný človek a aké banality ma vytáčajú..."
... hmm... ale táto hláška nepomáha ani mne... keď mám depku... ale aspoň je s ním prča
Výpisy z účtov vyzerajú vždy ako úmrtné oznámenia o našich financiách...
... len sa bojím... či sa človek časom nestane prirodzene nešťastným... aj keď by mohol byť... a na to vždy moj kamoš zadrie...: "Vieš, a preto pozerám Modré z neba... a na druhý deň som taký šťastný... pretože si uvedomím vďaka tej relácke, že aký som ja vlastne šťastný človek a aké banality ma vytáčajú..."
... hmm... ale táto hláška nepomáha ani mne... keď mám depku... ale aspoň je s ním prča
3
neviem, nejka som s apri tomto rozcítila a vžila..a vyšli mi slzy z mojich nevyspatých očí...tiež mám niečo podobné, čo si mi týmto článkom pripomenula
4
@donatela201 Ďakujem... aj pre mňa je to snáď jeden z najviac emotívnych blogov, ktoré som kedy napísala, takže som rada, že to "dostalo" aj niekoho iného...
Napíš svoj komentár
A neda sa urobit nieco, co by Ti Vianoce aspon sprijemnilo?