Jedného dňa sa moja mamička rozhodla, že najkrajšie Vianoce prežijeme, keď budeme spolu. V Londýne. Pretože u mňa na priváte v Nitre je predsa len trochu pritesno a v našom byte vo Zvolene si to už "na obraz svoj" pretvorila naša drahá starká. Vybavila si na slovenský Štedrý deň voľno v robote, vybavila si od malej, ktorú opatruje poriadnu dávku sopľov a ja som mohla priletieť.
Všetko by bolo fajn a kúl a super a fasa, kebyže v sobotu pred odletom nezapadneme po Bratislavskom chochmese do Nonstopu, ktorý istý človek nevedel nájsť a vlastne sme tam napokon ani nezapadli, kebyže potom nejdeme hľadať nejaké požívateľné jedlo (a že je to v Bratislave pri hlaváku o druhej v noci ťažká úloha!) a kebyže napokon nezapadneme do Randálu plného divných ľudí. Tieto peripetie a psychické dno zo straty kľúča od mojej vlastnej izby spôsobili, že som skoro umrela - rozumej, dostala som nádchu s kašľom.
A tú som mala, aj keď som prišla na letisko, aby som odletela do Londýna. Doviezla ma krstná, ktorá mi kládla na srdce, aby som sa určite ozvala, keď doletím. Sľúbila som, veď prečo nie. A tak som šla na bezpečnostnú kontrolu, na ktorej som neviemprečo pípala na detektore kovov a hrôzostrašne vyzerajúca SBSkárka ma celú omacala a potom mi kontrolovala topánky. Bezúspešne, bombu nenašli. Amatéri.
Keď bolo štvrť na tri a ja som bezradne sedela pri gate B4, ktorá sa mala uzatvárať o druhej a ešte nebola ani otvorená, trapošsky som sa spýtala vedľa sediacej tety, či aj ona čaká na Ryanair flight to London a vyslúžila si ten najhoršie vyzerajúci pohľad na svete. Ja viem, som trápna, ale keď som sa bála, že mi to odletí! Napokon som sa dozvedela, že to vlastne ešte ani nepriletelo. Z predošlého letu. Prišinulo si to o hodinku nato a ja som v rade ľudí čakajúcich na nahrnutie sa do lietadla postrehla mladíka, ktorý vyzeral úplne ako center útoku vodného póla na prestížnej internátnej vysokej anglickej škole minimálne harvardského renomé a na letenke mal napísané sir James Alexander Dallrymple (zabila by som svojich rodičov, ak by som sa takto narodila. Oni, alebo ja, výber je jasný.). Sir James Alexander sa veselo po anglicky rozprával so svojím kolegom Ementálom, s ktorým cestoval, a občas sa hlasno smiali na kvalitách bratislavského letiska.
Ak si myslíte, že som sa odletom do Londýna vyhla slovenským Vianociam, mýlite sa. Pri nastupovaní do lietadla okolo mňa prešla dokonalá kópia Kevina zo Sám Doma spoločne so svojou preafektovanou sestrou a na letenke mal ten chlapec napísané Kevin Vrabec. V tom okamihu som prvý raz začala premýšľať, či na mojej porcii obeda, ktorý som zožuvala v Ikey, bolo naozaj IBA nezávadné čierne korenie.
Vzlietli sme (ku mne si prisadol človek menom Peter Mačkin, elegantný mladý finančný audítor letiaci do Londýna za priateľmi a zábavou - tento človek ma v ďalšom pokračovaní príbehu bude utešovať pri pristávaní), leteli sme, otravovali nás s Ryanair lósmi, pristávali sme. Tu sa dostávame k prvému vánku pochybností, ba priam až víchrici, ktorá spravila z nášho pristátia desivú nočnú moru. Navigačné krídelká trepotali ako splašené, mne trepotalo srdce ako splašené, aj lietadlo sa trepotalo ako splašené. Ale napokon sme pristáli a zatlieskali.
Utekajúc kúpiť si lístky na autobus z letiska a trtúliac na ten idúci 17:20 sme s pánom Mačkinom zistili, že nám zdrhol. To má určite pán Mačkin za to, že zabil Kočkina (interná vsuvka pre milovníkov Daniila Charmsa, ostatní pokračujte nepovšimnutí). Tak sme si teda boli dať espresso, ktoré stálo dve libry a bolo ho na dva hlty horké ako paviánova prdel a postavili sme sa na platform 16, odkiaľ nám mal ísť náš spoj Expres line A6 to Victoria Station.
Keď všetci svorne nastupovali na nástupišti 16 do linky A9 to Stratford, prišlo nám to normálne. Šetria, nástupíšť málo, autobusov veľa. Čo na tom, že 16tka je výhradné nástupište pre autobusy číslo A6. Nevadí, odpustíme. Keď však bol už čas odjazdu NÁŠHO autobusu a ten nikde nebol, všetci už boli nastúpení v A9tke do Stratfordu a my sme nechápali, prečo sme osameli, sme sa radšej toho vodiča spýtali, že vo co gou.
Zistili sme, že ono je to síce A9 do Stratfordu, ale je to A6 na Victoriu. Pozerali sme na neho ako teľa na eskalátor a po chvíli prvotného zdesenia sme sa predsa len s pánom Mačkinom rozhodli nastúpiť. Počas cesty do centra, ktorá vďaka predvianočným zápcham trvala 2 a pol hodiny, sme s pánom Mačkinom preberali neschopnosť a neskonalú debilitu londýnskych služieb. Tak im treba. Za nami plakalo talianske dieťa.
A potom to konečne prišlo - stretnutie s mamou, rozlúčenie s pánom Mačkinom - traveling ku nim - varenie vianočnej polievky - požieranie údeného lososa - hrozný dead o polnoci do postele. U nich je totiž o hodinu menej, takže ja už som mala jednu po polnoci. A vstávala som ten deň sakra skoro!
A tak dnes tým, ktorí sa dočítali až sem, prajem z Londýna šťastné a veselé. Z jacuzzi, v ktorej som sa už ráno stihla vyčľapkať, lebo naši to tu majú ako súčasť bytového komplexu. Nabudúce idem do bazéna a do posilky! A môžete sa aj roztrhnúť od závisti, vy pľuhy.
Viac zajtra ráno či dnes večer, do skakavenia priatelia, may the force be with you.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
2
@anzu Ale však som ti napísala názov zbierky aj autora ty trdlo, máš to tam, vôbec nie nijako zašifrované
A netušila som, že Savka je teraz v Londýne, a netušila som, že ju poznáš, my sme svojho času tiež mali čo-to do činenia
A dúfam, že si šetríš aj do zálohu postavu, ktorú nazveš Kevin Vrabec!!!
A netušila som, že Savka je teraz v Londýne, a netušila som, že ju poznáš, my sme svojho času tiež mali čo-to do činenia
A dúfam, že si šetríš aj do zálohu postavu, ktorú nazveš Kevin Vrabec!!!
3
asi si nerozumieme... je jedno, že to tam je napísané, keď mne to nič nehovorí len ma to utvrdilo v tom, že to mám z literatúry, ale nijak sa mi nerozvietilo.
no, nie v Londýne, vo Worcesteri presne. ale to je blízko. a chodili sme spolu do školy a s jednou mojou kamarátkou majú veľmi blízky vzťah, tak aj ja sa s ňou občas stretnem.
a nemôžem ti predsa vziať všetky postavy, to by nebolo pekné... (a keď som si to prečítala, začala som najprv rozmýšľať, ako sa povie po anglicky vrabec a prečo si to prekladala, kým mi to došlo )
no, nie v Londýne, vo Worcesteri presne. ale to je blízko. a chodili sme spolu do školy a s jednou mojou kamarátkou majú veľmi blízky vzťah, tak aj ja sa s ňou občas stretnem.
a nemôžem ti predsa vziať všetky postavy, to by nebolo pekné... (a keď som si to prečítala, začala som najprv rozmýšľať, ako sa povie po anglicky vrabec a prečo si to prekladala, kým mi to došlo )
4
ze doskakavenia priatelia... jaaj, to som davno nepocel... inac pekny "stay in UK" prajem
5
@jaro1991 Ďakujem... a inak, používala som to aj v minulých blogoch, takže škoda, že si na to v žiadnom nenarazil... bolo by ťa to pobavilo už skôr
6
Pri paviánovej prdeli som vybuchla na celú izbu do smiechu (treba pevne veriť, že si susedia na Vianoce uhli, hlboko spia a nikto sa nepríde sťažovať že ruším nočný pokoj, keďže mi tu hučí nová Pink a ja ju úspešne prekrikujem)
parádny článok
a Mačkin mi akosi pripomenul Matkina (ja viem, odveci
parádny článok
a Mačkin mi akosi pripomenul Matkina (ja viem, odveci
7
@lolitahaze Ďakujem za pochvalu a pevne verím, že susedia teda spali a nechytali žiadne hysterické záchvaty v podobe rušenia nočného kľudu, a pokiaľ náhodou áno, tak že nevedeli nájsť pôvodcu hluku
A dnes bude samozrejme pokračovanie o vianočnom včerajšku, ale už nie o Mač(t)kinovi. Btw, aj mne to jeho meno pripomína, takže don´t worry
A dnes bude samozrejme pokračovanie o vianočnom včerajšku, ale už nie o Mač(t)kinovi. Btw, aj mne to jeho meno pripomína, takže don´t worry
Napíš svoj komentár
a pri tlieskaní som si spomenula na Lisabon, leteli sme dohromady štyri lety, čiže viac, než za celý môj doterajší život a kamoška chcela po pristátí tlieskať a divila sa, že nikto nezačal. a ja som jej vždy povedala, že to asi len sedláci zo Slovenska chcú v lietadle tlieskať (asi si na Vianoce doprajem pokus o získanie chýbajúcej polovice mojich fotiek)
a rozmýšľala som, kde som počula meno Mačkin a stále ma to ťahalo k literatúre, aj keď ani po tvojej vsuvke nie som múdrejšia...
prepáč za sloh