Defekty, servisy uprostred cesty, zavreté diaľnice, zamrznuté kávovary a hajzle, zamrznutí ožratí hajzli, ktorí sa prejavia až v teple autobusu, neznesiteľní kolegovia a cestujúci, mýtne a colné nekonečné kontroly, staničné bufety, do ktorých môžem vstúpiť iba vďaka tomu, že som ovešaná striebrom a v čiernom vyzerám ako smrtka vandrujúca za bieleho dňa (poprípade mladícka verzia satanáša), dotieraví starí chlapi, ktorí chcú číslo (a nie vždy iba telefónne), úchylní šoféri a večne zadaní pekní mladí chlapi, neskutočná únava a občas strašne malý plat.
Oné potešujúce veci vymenované v predošlom odseku blogu sú tienistou stránkou môjho povolania, to jest sprievodkyne/stewardky na autobusových linkách na dlhé vzdialenosti.
Otázka znie: Po tomto všetkom, je vôbec možné pozrieť sa na to aj iným ako depresívne negatívnym pohľadom?
Odpoveď chvalabohu znie: Samozrejme, že áno, pokiaľ ráno vstanete dobrou nohou z postele (pokiaľ nie, väčšinou je fakt celý deň na prd po fazuľovej polievke). Ale ide to.
Občas vás niekto naserie tak dokonale, že ho máte huť rozštvrtiť a jeho požívateľné časti uschovať v mrazničke na ťažšie čas, kedy sa v našej krajine naplno prejaví hospodárska kríza a nebude čo do huby. Občas sa tak neskutočne naseriete, že máte chuť urobiť to isté so sebou, len aby ste sa na to všetko nemuseli pozerať. A občas sa tak neskutočne naseriete aj sami na seba, pokiaľ vyrobíte nejakú naozajstnú blbosť.
Ale všetko je to o tom, že musíte mať k tej práci pozitívny vzťah. Vidieť iba to čierne a negatívne nemá najmenší vplyv a nedáva vám najmenšiu motiváciu k podávaniu akýchkoľvek výkonov, či už pracovných, alebo... nechajme túto tému.
Čo sa týka blogu, chcem vám porozprávať jeden miniatúrny, ale pre mňa o to dôležitejší príbeh, v ktorom som sa dozvedela o hlavnom probléme našej práce a pracovníkoch, ktorí ju vykonávajú.
Jedného dňa si tak sedím na vrchnej sedačky v autobuse, všetko potrebné je hotové a ja si spokojne lúštim sudoku a o nič sa nestarám. Až dokým nezaznie ladne zvýšený a poriadne zhlasený výkrik šoféra cez otvorené dvere vodičskej kabíny, aby som pohla svojimi šunkami o poschodie nižšie (samozrejme, v slušnejšej forme). Tak som presunula svoje lenivé šunky ku nemu a pýtam sa, what´s the matter. A tu musíme príbeh na sekundu opustiť, pretože...
...naša linka premávajúca z Košíc do Brna a do Prahy v Brne vyloží niekoľko xy ľudí a väčšinou aj tak nejde do Čiech plne obsadená, čiže medzi Brnom a Prahou nám potom logicky ostávajú voľné miesta v najrôznejšom počte. Tieto voľné miesta ešte pred Brnom hlásime našej centrále, ktorá sa rozhodne, či s nami pošle ľudí z Brna do Prahy a tak z nás vyrobí náhradnú vnútroštátnu linku, alebo či nás nechá proste odísť poloprázdnych.
Nalodenie cestujúcich z Brna do Prahy znamená vždy stres, stratený čas, nervy, veľa (nezaplatenej) práce navyše a nutnosť trpenia moravsko-cajzlovských návykov. Najhorší sú totiž vždy ľudia z najväčších miest a je vám iste známe, že Brno a Praha sú najväčšie české metropoly, tudíž je teda jasné, že odtiaľto bude jazdiť najviac veľkomestskáčov alebo "pohovkáčov", ako im my od fachu hovoríme.
Niektorí sú zlatí a iba vás poprosia o tri kávy počas cesty miesto obvyklej jednej, ktorú by si dal človek cestujúci z Košíc; niektorí vás popreháňajú najprv do bufetu o poschodie nižšie, potom po čerstvé noviny, potom po nejaký nový časopis, lebo tento už prečítali, napokon ešte po druhú či tretiu kávičku a nakoniec po utieročku, pretože si niečo rozliali po tácke... ale to je všetko pochopiteľné a prežiteľné. Najhorší sú oní "prudiči" nespokojní s ničím. Stačí najmenšie škobrtnutie, zakopnutie, najmenšia nedokonalosť (napríklad povedať príhovor týmto cestujúcim v mojej rodnej reči a zabudnúť na to, že "však sme v Čechách a v Čechách česky"), aby začalo peklo.
Títo ľudia sú schopní celou cestou sa na niečo sťažovať, vrieskať po vás, byť nepríjemní, byť otrčení, schválne vás ignorovať, schválne meškať z prestávok štýlom, že sa vracajú z druhej strany pumpy vychádzkovým krokom, takže ich musíte čakať o dve minúty dlhšie, ako by ste ich čakali, keby si pohli tou tlstou riťou. Ujsť mu nemôžete, lebo ten trotl je bohužiaľ vo vašom zornom poli. A takýchto je na Brne - Prahe a späť, prosím pekne, celá kopa.
A preto nenávidíme, keď nás predávajú na linku Brno - Praha, prípadne opačne. Logické, nie? Nehovoriac o tom, že tí ľudia nikdy nie sú leniví poslať sťažnosť, ktorých sa kľudne nazbiera, ale sú extrémne leniví čo i len pol slovom osobne vás pochváliť. Proste odozva na pracovnú činnosť... A tu niekde sa môžeme vrátiť ku nášmu príbehu, ktorý pokračoval takto...
Šofér mi ukazuje na mobil do odoslaných správ - pamätám si, že asi pred hodinou som posielala nejakú úboho vyznievajúcu správu na centrálu modliac sa, aby na ňu zabudli alebo aby nás nepredávali. S vrčaním sa ma pýta: - To čo za kraviny prosím ťa píšeš?!
Preglgla som, nechápala som.
- To ako keby si si PROSILA predávanie z Brna! To jak si sformulovala tú smsku, si už úplne blbá alebo čo?! - pokračuje ďalej a potom začne "citovať": - "Tak si prosíme predaj už na 14:30..." - vtedy mu skočím do reči:
- Hej hej hej, počkaj, to tak nie je. Je tam napísané, že nebudeme mať meškanie, takže si KEĎ TAK prosíme predaj už na 14:30, aby sme tam nemuseli čakať na pasošov... čo nechápeš?
Český kolega držiaci v ruke mobil na mňa nechápavo pozrie a potom odfrkne:
- Tak to pochopí Slovák, ale nie Čech! Ale tak pozri, keď ti to nevadí, tak mne je to jedno.
- Iniciativní blbec je horší než třídní nepřítel, - poznamená od volantu druhý český kolega a jeho poznámka ma donúti o dva stupne Richterovej stupnice silnejšie zovrieť dvere.
- Ja... - začnem, ale "pán kontrolujúci moje smsky na centrálu" vtedy zavrčí:
- Pozri, mne je to úplne jedno a fuk. Keď ťa to baví, tak si rob, čo chceš... je to tvoja nezaplatená práca.
Buchol za sebou dverami, ktoré by som mu stejne sekundu na to buchla do tváre sama, taká som bola nasratá, a oprela som sa o ne chrbtom. Na šestke sediaca veľmi milá pani, ktorá ma videla dole na schodíkoch čosi predýchavať, sa na mňa povzbudzujúco usmiala a naznačila mi, či jej nechcem povedať, čo sa deje. Cestovala so mnou už asi desiaty krát.
Naštvalo ma, že sa hrabal v mojich povinnostiach a v mojich smskách. Ja ich smsky na dispečing a z dispečingu nekontrolujem ani neriešim, tak prečo oni riešia moje, aj keby som si zrovna ten predaj pýtala na kolenách, lebo sa nudím? Je to predsa moja vlastná záležitosť, do ktorej tých tam za dverami nič. Majú hľadieť na cestu, točiť volantom a nesrať sa do vecí, ktoré nemajú v manuáli. Mne to neustále rvú do hlavy, nech sa im nestarám do roboty, tak nech sa nestarajú oni do mojej - ani do môjho slušného správania sa voči centrále, ktorá je tiež koniec koncov iba človek za počítačom s mobilom v ruke (a tento konkrétny deň dokonca viem o tom, že je to Deniska z Banskej Bystrice, ktorú mám moc rada).
"Keď ťa to baví, mne je to jedno..." hučalo mi v ušiach, nervózna ako pes, a v tom momente sa svet zastavil, a uvedomila som si to - uvedomila som si, aká som ja šťastná a aký je on neznesiteľne úbohý - akí sú úbohí obidvaja. Im je to jedno, či ma to baví alebo nie, oni si budú na svoju robotu nadávať, koľko chcú...
Lenže mňa to naozaj baví. Keby ma to nebavilo, v kope interných firemných problémov, do ktorých už mimoriadne slušne vidím by som istotne už neostávala ani minútu dlhšie a našla si kľudne robotu pri páse. Lenže áno - mňa táto práca baví. Milujem svoju prácu kvôli ľuďom, kvôli rozprávaniu, kvôli novým priateľstvám, kvôli radosti z pohybu a z profesionálnosti, ktorú môžem predvádzať, kvôli pocitu zodpovednosti a kvôli radosti zo samotnej práce....
Je mi jedno, že sú to úbohí chudáci, ktorých nebaví krútiť volantom. Vedia byť milí, takisto ako vedia krásne podraziť. Nie som k nim naladená ani pozitívne, ani negatívne - sú to proste kolegovia. Ale sú úbohí, pretože robia prácu, ktorá ich nebaví. Prácu, na ktorú neustále iba nadávajú.
Hráme baví nebaví a na jednej strane stojí výherca ja a na druhej výherci oni... kto je ten správny a po práve? Kto z nás je vlastne ten, kto by mal ustúpiť a kto je ten, kto by sa mal nad sebou zamyslieť? Je trest správať sa slušne alebo je trest dávať ľuďom pocítiť, že tu vlastne vôbec nechcete byť (ako to často robia oni)?
Hráme baví nebaví...
*** - vysvetlené v profile
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mirkova
14. 1.januára 2010 09:21
neviem, či to bolo zámerom autorky, ale ja som sa zasmiala
3
popravde mi ta vobec nie je luto a ano viem, ty to ani nechces..
som rad ze sa ti paci a ze napriek vsetkemu je tam svetielko..
nech ti to vydrzi.. a mno, ked raz pojdem do P ci na V tak ti dam vediet, nech idem s tebou
//dufam ze 5kav a 10casopisov za tu cestu nebudu pre teba vela - hlavne ked nie som kavickar a miesto casakov mam radsej vlastnu knihu //
som rad ze sa ti paci a ze napriek vsetkemu je tam svetielko..
nech ti to vydrzi.. a mno, ked raz pojdem do P ci na V tak ti dam vediet, nech idem s tebou
//dufam ze 5kav a 10casopisov za tu cestu nebudu pre teba vela - hlavne ked nie som kavickar a miesto casakov mam radsej vlastnu knihu //
4
Strasne rad chodim hentymi autobusmi, pretoze skoro vzdy idem so slusnym stewardom/stewardkou a nikdy nemam problem. Inak cestovanie busmi neznasam, pretoze neznasam soferov autobusov. Fakt s podstatnou vacsinou soferov, s ktorymi mam skusenosti, su tie skusenosti ZLE, su to strasni debili. Jeden ma nechcel pustit do autobusu lebo som z inej dediny, nez jeho parta znamych, ktori nastupovali do plneho autobusu, jeden ma zdrbal za to, ze mi vydal o euro viac, nez mal, a ja som si to v tej tme na listku nevsimol, dalsi si pokojne telefonoval pocas jazdy, no a dokonca ma uz aj jeden starsi pan sofer okradol o asi 200 korun. A to nehovorim o tom, ze soferi skoro vzdy akurat tak zazeraju po clovekovi, ked si kupuje listok. Co tym chcem povedat? Nuz len to, ze zmyslom tvojej prace je prave usetrit cestujucich od tychto blaznov (samozrejme cest vynimkam), ktorych ulohou je fakt len tocit tym volantom, nech sa sustredia na to a na svoju zodpovednost, ktoru za tych ludi za sebou maju. A preto ti velmi DAKUJEM za to, ze k cestujucim si narozdiel od nich mila a mas nervy aj na Brnakov/Prazakov (ja si to tiez vzdy vsimnem, ked oni cestuju, jak sa spravaju...). Skoda, ze nemam moznost s tebou jazdit, velmi rad by som s tebou siel.
5
Inak, vcera som siel autobusom do prace a ked som vystupoval, tak ten debil zavrel dvere skoro hned po tom, co ich otvoril, este som mu zazvonil ze nech stoji preboha, a pritom mal za sebou velku medzeru, nemusel sa ponahlat... Fakt ako to je uplne iracionalne, ako moze sofer zabranit cloveku vystupit? fakt magori... a jeden sofer tramvaje mal minule na celnom skle nalepeny transparent nacistickej Delnickej strany...
Napíš svoj komentár