I tak som krásna! I am beautiful, no matter what they say...

(- ***

Hneď na začiatok vám poviem, že si myslím, že väčšina z vás tento blog odsúdi ako prejav narcizmu jeho autorky a vôbec sa nezamyslí nad jeho obsahom a nad tým, že jeho podstatou je niečo úplne iné. Napriek tomu však načrtnem túto kontroverznú tému a začnem zostra: Uvedomujem si, že som krásna.

Teraz by som mohla pokračovať v duchu Sárinkovskej veľkohubej sarkastickej hyperboly a ospievať najpestrejšími epitetonmi všetky svoje existujúce aj neexistujúce prednosti, ale ak ste si náhodou nevšimli, tak ja sa tu dnes snažím byť seriózna, takže o tom kecať nebudem (a vypočujete si to niekedy nabudúce).

Chcela som hovoriť o fenoméne, ktorý nám dýcha na zátylok na každom rohu, každom kroku, a dokonca pri obidvoch pohlaviach zhruba v rovnako desivej intenzite (jediný rozdiel, prečo sa zdá, že ženy sú na tom v tomto ohľade horšie, je fakt, že ony o tom viac kecajú a chalani sa tým viac zožierajú vo svojom vnútri). Reč je o chorobnom ľudskom nedostatku zdravého sebavedomia.

Aby som niekde nahlodla začiatok: Poznáte to, keď nejaká kamarátka, ktorá má mieru pásu tak 55 a jej konfekčná veľkosť sa len sťažka prehupne cez XS, začne horekovať o tom, aké má tučné stehná a ako si bude priať na Vianoce nový stacionárny bicykel, aby mohla "niečo spraviť s tou hrôzou"? Alebo tá vaša kamarátka s tými nádherne hustými kučeravými vlasmi (ktoré jej ticho závidíte), ktorá neustále kvíli o tom, ako jej žiadny šampón nepomáha na to, že jej vlasy vyzerajú ako po údere bleskom?

Alebo tá slečna odnaproti, ktorá by kľudne mohla pracovať na plný úväzok ako modelka, keby neustále nemlela čosi o tom, že má krátke a tučné nohy? Chalani, ktorí skepticky a zdanlivo ľahostajne prehodia, že oni si nikdy nenájdu babu, lebo vyzerajú, ako keby im po ksichte prešli traktorom?

Je toho všade plno a trpí tým väčšina terajšej populácie, a dokonca si dovolím povedať, že nie sme prvá generácia, na ktorej sa to takto masívne prejavilo. Samozrejme, nájdu sa aj jedinci, ktorí toho sebavedomia pobrali aj za celé svoje ochudobnené okolie, a komplexy dnešnej spoločnosti si takisto netreba pliesť s vypočítavým efektom niektorých dievčatiek štýlu "poviem, aká som škaredá, lebo chcem od všetkých naokolo počuť, že to tak nie je a tým si hladiť svoje skryté ego". Ale aj napriek týmto výnimkám stále ostáva globálny problém neustálej nespokojnosti so samým sebou.

Existuje niekoľko základných psychologických pravidiel, ktoré - verte či nie - naozaj fungujú. Prvým je, že dokiaľ sa nezačneme sami považovať za príťažlivých, nebude nás tak vnímať ani naše okolie (toto mám osobne vyskúšané a funguje to stopercentne). Onen sexepíl, magická to vec, po ktorej všetci túžime, v konečnom dôsledku nie je totiž nič iné, iba vonkajšie vyžarovanie zdravého sebavedomia a sebadôvery, ktorá sa prejavuje tým, že bytosť zo seba sála zvláštne fluidum, ktoré účinne pred verejnosťou naokolo skrýva nedostatky a odokrýva prednosti.

Takisto platí, že oblečenie vám nikdy nepadne a nebudete v ňom vyzerať dobre, ale hlavne prirodzene, pokiaľ sa s ním nestotožníte. Opäť je to spojené so sebavedomím, ktorým bytosť nadobudne aj istú formu vkusu, teda schopnosť určiť, v čom bude dobre vyzerať a zároveň sa cítiť príjemne (osobne predpokladám, že to je aj dôvod, prečo všetky tie peroxidové pipky vyzerajú tak nehorázne umelo a neprirodzene a od krásy je to vážne u takmer každej na hony vzdialené - iba máloktorá sa s tým totiž stotožňuje (a tej to potom tým zvláštnym spôsobom dokonca aj sekne) a väčšina sa tým iba snaží zúfalo zakryť nedostatky, ktoré si na sebe bolestivo uvedomuje).

Nuž, a presne tak to vôbec nefunguje. Ako má také zdravé sebavedomie vyzerať? To si práve dovolím predviesť sama na sebe. Je pravdou, že moje sebavedomie sa vďaka istým udalostiam zdvihlo vysoko, ale aj tak si myslím, že hoci hraničí s narcizmom, ešte do neho priamo nezasahuje.

Práve minule, keď som tak kráčala z firemnej centrály v Prahe, zavrela za sebou dvere so zrkadlovým sklom (v ktorých som samozrejme obzrela zbežne, ako vyzerám), a pobrala som sa dole mnohými schodmi, ma to napadlo. Som spokojná s tým, ako vyzerám a ako ma vnímajú ostatní. Kedysi som bola mnohým na smiech, mala som hanlivé prezývky kvôli mojej chôdzi, zdravotným problémom, kvôli šatám, do ktorých ma nútili sa obliekať starí rodičia. Bola som nesebavedomou kôpkou komplexov, bábikou v rukách svojich predkov, a tak to so mnou aj vyzeralo.

Teraz môžem byť ale na seba pyšná. Nemám síce miery 90-60-90, ale od "pri tele" mám rozhodne ďaleko. Keby som nechcela, tak podprsenku nosiť nemusím, pretože prsia mám od prírody pevné a pekne vyformované. Trochu väčšie bruško, ktoré jasne kričí do sveta, že som bola celý život lenivá posilovať brušné svaly, viem typom oblečenia dokonale zakryť, a tak ho vidieť akurát tak v plavkách. Pleť síce nemám bezchybnú, ale najhoršou oblasťou je čelo, a to už 2 mesiace veľmi umne zakrýva vkusná ofinka.

Aj vlasy prešli radikálnou zmenou (takisto ako pred asi rokom vkus na oblečenie), na ktorú som sa psychicky (rovnako ako na onú zmenu oblečenia) dlho pripravovala, aby som s ňou bola stotožnená. Čierna s červeným melírom bola neskutočnou zmenou oproti mojej nevýrazne hnedej a dodala mi potrebný nádych zaujímavosti do tváre, po ktorom som túžila. Vkus mám, dovolím si tvrdiť, veľmi dobrý, a tak viem, čo dať na seba, čo si môžem a nemôžem dovoliť, čo mi pristane a naopak.

Na vysokých opätkoch som sa zrejme narodila, a preto keď si ich obujem, nepôsobím ako káčer Donald. Aj krok mám už teraz jemný, hoci rázny, pôsobí elegantne, ale nenásilne, takže si ho človek nevšimne, ale zato ani nespozoruje žiadne žabie skoky, ako to často býva pri dnešných dievčatách, ktoré vážne chodia niektoré dosť hrozne (sorry baby, je to tak). Nohy mám priemerne dlhé a lýtka fakt úzke a priemerne pekné. Prdel by stálo za to trochu zmenšiť, ale mnohým chlapom aj babám sa aj tá zdá absolútne v pohode. S dlaňami a prstami som spokojná až nadmieru, väčšinou každý pozná, že som flautistka aj bez toho, aby som o tom začala hovoriť, a to z nadpriemernej dĺžky prstov.

Netreba zabúdať na to, že mám pekné, plné pery a veľmi zaujímavé oči, ktoré zakrýva vhodne vybratý rám na okuliare. Minule sa ma akýsi nabúchaný, komplexy si riešiaci hiphoper snažil uraziť tým, že mi vynadal, že "ja sa môžem niekam strčiť, jemu jeho fotky pochválili dievčatá, ktorým sa ja nemôžem zďaleka rovnať". Dotklo sa ma to, pretože to nie je pravda.

A tým sa dostávame k zrejme poslednému problému, ktorý ma k tejto téme napadá. Pojem všeobecnej, univerzálnej krásy. Čistá kravina. Krása je tak neskutočne relatívny pojem pre každého z nás, že ten výber našich "miss" rozhodne je všetkým, len nie vzorkou najkrajších dievčat. Chvalabohu, nielen my ženy sme rôzne, ale aj mužom sa páčia rôzne typy, niektoré z nás sú univerzálnejšie, iné menej, ale každá sa určite niekomu páčime. Len si to treba dobre uvedomiť.

Osobne dobre viem, že v mojom goth outfite bby som len ťažko zapôsobila na hopera, ale viem sa obliecť aj trochu inak. A v konečnom dôsledku je to všetko o našom podvedomí, o tom, čo nosíme v sebe. Pretože každý je krásny. Svojím spôsobom. Každý má právo byť milovaný, hýčkaný a považovaný za krásneho, pretože takým je - ale to musíme pre to najprv niečo spraviť s tým, čo si o sebe samých myslíme. Uvedomiť si, čo všetko je na nás krásne. Vystaviť to na obdiv svetu, či už je to úsmev alebo pekný pohľad.

Mám priateľa, ktorý je pre mňa bez akýchkoľvek pochybností to najkrajšie, najviac sexi a úplne najúžasnejšie, čo momentálne poznám. Pohľad na neho doslova ZBOŽŇUJEM, má nádherné oči a úsmev, prirodzený šarm a "pôvab" (autorka nenašla viac vhodné slovo na to, čo chcela vyjadriť), jeho štýl dokonale sedí k nemu samému, a sama dobre viem, že ani zďaleka nebudem jediná, ktorá si to myslí. Nikdy by možno neuspel na sprostej súťaži štýlu Mr.Czech, ktorá momentálne tak boduje u našich susedov, ale čo na tom? Ja by som chlapa z takej súťaže nikdy, nikdy nechcela, pretože mi príde umelý, najstajlovaný a neprirodzený.

Každý z nás je však krásny, a o to krajší, o čo viac je so sebou spokojný. Nestrácajme však ani zdravý rozum a úsudok - treba dobre vedieť, čo nám sekne a kedy treba začať so sebou niečo robiť, aby sa z malej nedokonalosti nestala veľká.

But really, we are beautiful, no matter what they say...

*** - vysvetlenie nájdete v profile

 Blog

36 0 0 0 0

Komentuj

37 komentov k blogu