(Alebo Ako to všetko mohlo byť, keby...)
Zazvonil budík. Ticho, nenásilne, tak, že ma prebudil zo spánku a dokonca som ani nemala chuť ho hodiť izbou do najbližšieho kúta. Pretože to bol deň, kedy si mal prísť, doraziť, kedy si mi mal byť bližšie.
Oblečenie som na sebe mala nahádzané rýchlejšie než kedykoľvek, ani som nevyberala - podvedome som schytila úzke čierne nohavice, úzky čierny korzet, prepásala sa opaskom, prehodila červenú arafatku a čakala, kým mi prezvoníš. To bude znamenať, že si v Žiari, slabú polhodinku od môjho milovaného Zvolena. To bude znamenať, že mám za sebou zavrieť dvere, na nohy obuť číny a ísť si po Teba na stanicu (a kľudne aj na kraj sveta).
Milujem chodiť po Teba na stanicu. Prvý raz si tak prišiel Ty za mnou. Pamätám si to ako dnes, naše zoznámenie, naše písanie, Tvoje trable s láskou. Ako si mi často písal, ako veľmi chceš niekoho ľúbiť a ja som si uvedomila, že by som to možno mohla byť aj ja. A potom som si uvedomila, že by som to túžila byť ja. Potom to všetko začalo - a aj keď si bol ďaleko, aj keď si bol mladší, aj keď nad Tebou rodičia držali despotickú ochrannú ruku - prvé stretnutie prišlo.
A odvtedy si tu pre mňa a ja sa tu snažím byť pre Teba, aj s mojimi náladami, aj s mojimi niekedy neznesiteľnými zlozvykmi, a niekedy nechápem, ako to, že ma môžeš mať po tom všetkom, čo som Ti vyviedla, ešte stále rád. Ale stejne je to tak a ja za to môžem iba nebu ďakovať.
Stanica tu je ani neviem ako, v takomto krásnom počasí, keď je jar v plnom rozkvete a vonku sa dá vydržať iba v krátkej bundičke alebo niekedy aj v hrubšom krátkom tričku, každá cesta ubehne rýchlo. Najviac, keď je to cesta za Tebou. A už Ťa tam vidím - určite si zase prezvonil neskôr, iba preto, aby som nestihla prísť načas, aby som Ťa nie ja videla vystupovať z autobusu, ale aby si sa Ty mohol pozerať na mňa, ako sa blížim vždy spoza rovnakého rohu.
Objal si ma a ja som zacítila Tvoju vôňu, neustále si neviem zapamätať, či je to Adidas, alebo Puma. Ale to je jedno, hlavné je, že mi voniaš krásne a charakteristicky.
- Kvietoček môj, bože, poď sem, - ticho si šepol a ja som Tvoje želanie s obrovskou satisfakciou splnila a spočinula v Tvojej teplej, milujúcej náruči.
- Tak veľmi si mi chýbal, - hlesla som, hoci sme sa nevideli iba týždeň. Obidvom sa nám to zdalo ako večnosť, ale v tej večnosti sme vedeli aj tak, že máme jeden druhého.
Po počiatočnom hrkútaní sme vykročili - ako vždy, smer zámok, smer čajovňa, kúsok súkromia, jemné objatia a ruka v ruke, čo na tom, že sa nám trochu potili. Sadli sme si do nášho obľúbeného rohu, do toho, ktorý nás už pozná lepšie, než my samotný roh. Určite si nás pamätá, naše zamilované pohľady a naše dotyky a tak... šťastné chvíle v tomto rohu. Dnes nás malo dokonca čakať viac.
Je to už dlhšie, čo mám to šťastie bývať sama a sama si zarábať. Teda - sama. Bývam so starkou, ale chvalabohu v byte s dvomi izbami a dverami na mojej izbe na kľúč. A hoci viem, že Ťa nemá rada, to je mi jedno. Dôležitejšie je, že ja mám rada Teba a Ty mňa. Vlastne, nič iné nie je dôležité. A práve preto dnes u mňa pekne krásne ostaneš na noc. Až do ďalšieho dňa, a potom ešte do ďalšieho. A prežijeme spolu okúzľujúci víkend.
Zašli sme na zmrzlinu a zlízali sme ju s obrovskou satisfakciou vonku na námestí, pozorujúc okolo seba okoloidúcich a smejúc sa na outfitoch niektorých dievčat - príliš vysokých opätkoch, príliš zmachlených tvárach, príliš neprirodzenom výraze. Ale nie tak škodoradostne, iba tak - radostne. Ako dvaja ľudia, čo sú radi, že sú spolu. Potom sme zašli do obchoďáku - viem, že neznášaš nakupovanie, ale musela som si Ťa so sebou vziať ako módnu poradňu, či sa mi tie nové topánočky budú hodiť, fakt boli trochu extravagantné. Koniec koncov, Ty mi vždy povieš pravdu, keď Ťa popchnem zo dvadsať razy, aby si nevravel, že vo všetkom vyzerám dobre. Vieme obidvaja veľmi dobre, že "vo všetkom" je iba fráza.
A tak si teraz smerom domov po tých dvoch trochu uliciach nesiem krásny úsmev, dobrú náladu, krabicu topánok, trochu ľahšiu peňaženku, a za ruku si vediem Teba. Aj slnko sa rozhodlo krajšie svietiť, ale vyzerá to tak, že bude pršať. Nevadí, tak teda zajtra možno nepôjdeme na túru a preležíme celý deň v posteli a budeme chrúmať čipsy, pojedať čokoládku, piť pivečko alebo nejaké nealko a pozerať dobré filmy. Rozprávať sa o tom, čo je nové. Potom sa zdvihneme a prejdeme naveľa naveľa aj po tom daždi do čajovne, kde si dáme vodnú... čajík... a zase trochu blízkosti. Chvalabohu, že moje krásne mestečko, môj Zvolen, má čajovne dve, jednu môjmu srdcu bližšiu než druhú.
Opäť som sa Ti večer rozhodla pustiť ďalšiu pieseň, ktorá hovorí o nás dvoch, a bolo to naozaj vtipné, keď Ti dievča, čo navonok vyzerá ako totálna fatálna metalistka, púšťa pieseň od Backstreet Boys a na tvári má naivný výraz - "povedz prosím, že sa Ti to páči". Samozrejme, že sa Ti to nepáči, nerobím si ilúzie, ale vypočuješ si to, kvôli mne. A povieš, že to má pekné slová - aby si mi nemusel povedať, že je to podľa Teba popový brak. Viem, že to tak robíš. Práve to je jedna z vecí, prečo Ťa tak ľúbim...
Večer sa ako inak musel niesť v podobe piva. Boli sme trochu unavení, nečudo - celú minulú noc sme sa prerozprávali, teda, samozrejme, okrem iného. Samozrejme, že to ku vzťahu patrí, hlavne keď naposledy keď sme sa stretli, tak som nemohla, inak by som si nahnala infekciu. Vieš veľmi dobre, že u mňa sa na červenú nejazdí, a hoci si mi vtedy asi dvadsaťkrát pošepkal do uška tak jemne, dráždivo, že by si ma veľmi chcel, tak si to rešpektoval. Veľmi si to na Tebe vážim a práve preto som sa Ti to tentoraz rozhodla vynahradiť. Zaspávala som vedľa Teba už za včasného rána, mohlo byť štyri, päť hodín, nepozrela som sa na hodinky, a oči ma štípali od únavy, pery od bozkávania. Asi som bola trochu napätá, pretože som nemala ani jeden orgazmus - ale cítila som sa tak neskutočne príjemne, pritúlila som sa k Tebe a zaradila tú noc ku ďalšej plejáde absolútne nezabudnuteľných zážitkov.
A tak sme večer na pive s mojimi kamarátmi, ktorí sa stali aj Tvojimi, boli trochu mĺkvejší a o to silnejšie sme sa držali za ruky, ako keby sme si chceli dodať trochu čulosti. Nepili sme veľa - nikdy, keď sme spolu, veľa nepijeme, iba tak, do nálady, aby sme potom nezabudli, čo sme všetko za hlúposti porobili. Aj keď - kedy mi spoločne nerobíme hlúposti?
Tretí deň si rozhodol, že aj napriek rozbahnenej pôde a Tvojim teniskám, čo si si neprezieravo obul, sa vyberieme na Pustý hrad. Povedal si mi, nech vezmem španielku, a tak som si ju prehodila na chrbát aj napriek Tvojim protestom, že mi ju vezmeš (ľúbiť ťa môžem akokoľvek, ale španielku z rúk nedám, nehnevaj sa zlatko), a vykročili sme. Najprv miernym smogom cez celé mesto, potom malou cestičkou, napokon prudkým stupákom, na ktorom som sa strašne často zastavovala a dokonca som aj nadávala občas a Ty si mi zase, ako vždy pri túrach, prízvukoval, že či mi nestačí moja noha, že či musím do toho ešte aj fajčiť a ničiť si pľúca. Ak raz kvôli niekomu prestanem, budeš to Ty. A možno tak trochu aj ja sama, pretože sa nechcem ničiť, aby som Ti ostala nepoškodená.
Hore na Pustom bolo prekrásne, bol jasný deň a výhľad tam dole bol prenádherný. Cvakli sme niekoľko fotiek, Pusťáku, gitary opretej o hradby, zelenej trávičky, nás dvoch na zelenej trávičke. Archeológov sme poprosili, aby nás cvakli v spoločnom objatí a spravili sme si asi dvestú spoločnú fotku. Cvakli sme naše šťastie a uväznili ho v malom obrázku na našich šťastných tvárach.
Z Pusťáku som Ťa odprevadila rovno na autobus a vtedy prvý raz prišli na rad slzy. Nechcela som Ťa pustiť, chcela som Ťa tu mať zase, chcela som Ti zase navariť niečo tak neskutočne jednoduché ako včera (všakáno, špagety s kečupom... lemra), chcela som zaspať v náručí s Tebou miesto s ružovým chlpatým zajačikom. Chcela som, aby si tu bol nafurt, ale viem, že sa to ešte nedá. Raz to príde. A tak som Ťa pustila a sľúbila Ti, že Ti budem volať, písať, že mi budeš chýbať a že Ťa budem samozrejme, ako inak, stále ľúbiť. Koniec koncov, je to iba na týždeň.
Nastúpil si na autobus a zmizol preč z mojich predstáv... všetko mohlo byť tak, keby sme nemlčali. Všetko mohlo byť tak, keby sme sa boli viac snažili, jeden aj druhý, a keby sme sa toho druhého neobávali.
Ale neľutujem to, čo sa stalo, možno tak trochu to, čo sa nestalo. To, že tento príbeh je vymyslený a to, že mohol byť skutočný a že ten, kto by sa na mňa ráno usmial, si mohol byť práve Ty. Zaslúžil by si si, aby Ťa niekto miloval tak, ako ja. Ale samozrejme, netvrdím, že niekto nevie milovať viac, než ja. Buď šťastný...
Ja raz možno nájdem niekoho, s kým prežijem tento príbeh. Možno nie doslova, ale podobne. To stačí...
Stačí málo, aby si človek uvedomil, že život tvoria maličkosti, ktoré ho robia šťastným...
Svet je tak smutný, že potrebuje každý jeden úsmev. Svetu, dávam Ti úsmev a spolieham sa na Teba, že mi ho vo vhodnom okamihu vrátiš späť, tak ako si mi dal dnes vo vhodnom okamihu priateľské objatie a pokojný večer...
*** - vysvetlenie v profile
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
na mna prilis casto slovo satisfakcia... take vyrazne slovo zarezonuje hoci len dvakrat... vadia mi nespisovne vyrazy, ale to zato, ze to studujem(choroba z povolania) a inak sa mi to velmi pacilo v podstate...
Napíš svoj komentár
veru Pusty je super.. tam som sa uz cosi naliezol